V darčekovom košíku toho minulý mesiac veľa nebolo. Zase tie výpadky dodávok. Človek sa musel uspokojiť s niekoľkými banánmi a pár kilogramami kuracieho mäsa. Ale bude lepšie. Aj tak mal pocit, že má vlastne šťastie, pretože keď prišiel do svojej štvrte s desiatimi vajíčkami, ktoré tiež dostal v práci, vybehlo za ním niekoľko susediek s otázkou, kde sa dajú kúpiť.

Národný portál cestovného ruchu, financovaný z bruselských eurofondov, má vážny problém: hoci na propagáciu cestovného ruchu na Slovensku tečie málo peňazí, aj o tie ho pripravujú nevýhodné zmluvy z minulosti. Tentoraz ešte z čias šéfa ANO Pavla Ruska.

Na tohtoročnom medzinárodnom veľtrhu cestovného ruchu Slovakiatour sa Slovensko prezentovalo ako vždy prostredníctvom Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR). Svoju expozíciu sústredilo najmä na blížiace sa Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. V stánku bola malá plocha simulujúca ľad a športovú udalosť roka podporili autogramiádou aj dvaja naši hokejisti.

Summity nie sú niečím, na čo sa novinár, zvlášť po dvoch desiatkach rokov praxe, teší. Ja som sa však na summit Východného partnerstva, ktorý sa mal konať v najbližších týždňoch v Budapešti, tešil. Ale pred niekoľkými dňami som sa len tak mimochodom dozvedel, že táto najvýznamnejšia „mimoriadna“ akcia v rámci celého polroka maďarského predsedníctva Európskej únie nebude.

Jedna z najnebezpečnejších vlastností tejto doby je spoliehanie sa na techniku. A na pravidlá. Alebo teda celkovo –spoliehanie sa. Nechápte ma zle, som milovníkom techniky –všetko od krásnych alumíniových Macov cez GPS-ky, tablety a iné gadgety od výmyslu sveta – e-booky, mobily...mám to všetko rada a som schopná starať sa o tieto moje hračky s materinskou láskou, leštiť si ich, a keď ich mám nové, aj s nimi spávam v posteli. Ale spoliehať sa na ne?

Vždy som si myslel, že Krkonoše sú prinajmenšom od roku 1945 české hory. Chodievam sem od detstva, od sedemdesiatych rokov, otcov podnik Škoda Praha mal na Friesových búdach, na polceste medzi Špindlerovým mlynom a Pecou pod Snežkou jednu z tých typických krkonošských chát.

V Astane uprostred kazašských stepí, ktoré sa na severe menia na sibírsku tundru, už stojí obrovský sklenený stan. Uprostred neho je malé more s palmami a pieskom z Malediv.

O tohtoročnú Nobelovu cenu za chémiu sa podelili rovnakým dielom traja čiperní, viac-menej osemdesiatnici: Američan Richard F. Heck, japonský Američan Ei-ichi Negishi a Japonec Akira Suzuki. Bola im udelená za objav a rozpracovanie paládiom katalyzovaných organických reakcií.

Film Red, ktorého dlhokánsky slovenský distribučný názov napovedá, že do kina tu chodia síce gramotní diváci, ale inak viac-menej blbci, je nádherným príkladom dobrého filmu. A ono dobré pokojne môžeme čítať ako DOBRÉ – odkazujúce k DOBRU, ako k metafyzickej morálnej kvalite.

Odkiaľ pramení dobro? Z čoho pochádza zlo? Vraví sa, že deti sú čisté bytosti. Je to naozaj tak? Čo je ešte citlivosť a čo je už sebectvo a zbabelosť? Čo je ešte prísna výchova a kedy sa začína rodičovský teror? Ako je to so vzťahmi medzi mužmi a ženami, medzi pánmi a sluhami? Ako sa dá vzbúriť? Prečo sa niekedy všetko pokazí? Prečo sa veľké a malé dejiny tak často zlejú do jedného prúdu?