Pred dvoma rokmi, keď som tam uprostred mrazivej zimy bol s vtedajším českým premiérom Mirkom Topolánkom, mal do dokončenia ešte veľmi ďaleko.
Ale podarilo sa, muselo, kazašský prezident Nursultan Nazarbajev, asi najosvietenejší zo všetkých vládcov stredoázijských krajín, sa chcel pred desiatkami hláv štátov Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe predviesť v celej paráde. Pretože Astana, čo v preklade nie je nič iné, je „jeho“ hlavné mesto, jeho dieťa, ktoré z malej dediny vybudoval v posledných dvadsiatich rokoch uprostred nedohľadných stepí. Alma-Ata, obklopená na juhu krajiny nádhernými horami, má určite oveľa krajšiu polohu, ale duša Kazachov je práve tu, uprostred nedohľadných stepí, kde sa tento národ, kedysi pastiersky, zrodil.
OBSE už má svoje najlepšie roky za sebou, aspoň tak sa nám to zdá odtiaľto, z pohodlného bezpečia strednej Európy, ktorá má nad sebou dvojitú strechu Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Kedysi nám však skvele poslúžila, keď vďaka nej mohla vzniknúť Charta 77 a komunistické Československo upozorňovať, že nedodržuje ani tie ľudské práva, na ktorých dodržovanie sa podpisom Helsinských dohôd zaviazala.
Pre postsovietske krajiny, stále ešte balansujúce na hrane medzi otvorenými diktatúrami a aspoň čiastočnými demokraciami, medzi Európou a Áziou, je to však veľmi dôležité spojivo s euroatlantickým svetom. Aj preto, že iné fórum tohto druhu „euroatlantická civilizácia“, alebo ak chcete, „sever planéty“, nemá. Na druhej strane, snahy Ruska, aby sa OBSE zmenilo na niečo ako nástupcu NATO (ktoré by malo byť zrušené rovnako ako Varšavská zmluva), nie sú nikomu v Aliancii po chuti.
Aj preto na summit neleteli z veľkej časti členských štátov prezidenti a premiéri, ale poslali za seba ministrov zahraničia. Ale i tak to bol malý zázrak, že sa summit vôbec po deviatich dlhých rokoch v Astane zišiel. Nakoniec, aj keď sa skončil krachom a štátnici prijali len „Astanskú deklaráciu“, nebol celkom nanič.
Pripomenul totiž Rusku, že aj keď OBSE je trochu bezzubá organizácia, aj ona má základné princípy, ktoré sa nesmú porušovať. A to, že Rusko časť jednej z členských krajín OBSE okupuje, a vyhlásilo tak dva bábkové štáty, to je porušením všetkých princípov medzinárodných vzťahov, pravidlá OBSE nevynímajúc.
A hoci si Rusko myslí, že mu to prejde, alebo už prešlo, že sa mu nič nestalo a ani nestane, summit v Astane ukázal, že je to inak. Malé Gruzínsko a ešte menšie Južné Osetsko a Abcházsko sa stali dôvodom hanebnej nedohody, princípom, cez ktorý ani pre Európanov, inak vcelku ohybných a ústretových, jednoducho „nešiel vlak“.
Rozprával som sa o tom v minulých dňoch s českým ministrom zahraničia Karlom Schwarzenbergom, ktorý v Astane bol a všetko videl na vlastné oči. „Ruská diplomacia má veľký problém. Oni sa tvária, že vyhrali, ale problémy prichádzajú práve teraz. Závažné problémy,“ povedal takmer s pochopením k situácii Rusov. A iný vysoký český diplomat, ktorý v tomto čase pracuje na Východe, mi k tomu o pár hodín neskôr povedal: „Malo by sa o tom hovoriť a písať čo najčastejšie. Lady Ashtonová a celá tá slávna bruselská diplomacia nechce, aby sa o krachu Astany a jeho dôvodoch veľa hovorilo. Ale ono sa o tom musí hovoriť a Rusom to musíme stále dokola pripomínať. To je jediné, čo sa dá v tejto chvíli robiť.“
Má pravdu. Okupácia severu Gruzínska je totiž obrovský zločin, ktorý nesmie len tak prejsť. Summit OBSE bol veľkým a nutným zauchom Rusom. A uistením Gruzíncom, že napriek všetkej svojej slabosti sú aj v krajinách Európskej únie ľudia, ktorí na nich myslia.
A to stojí aj za trochu smútku Nursultana Nazarbajeva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.