Nájdeme ju ako ozdobu rôznych dezertov, úžasne pasuje k lesnému ovociu neskorého leta a o malú vežičku tejto lahodnej peny niekedy zavadíme aj pri takej klasike, akou je sviečková na smotane - šľahačka.

Netreba klásť prst na tep doby, aby sme zistili, že je mŕtva. Z potemkinovských kulís prosperity sa už olúpala takmer všetka ružová farba, nikto neverí, že bude lepšie, skôr sa bojíme, aby nebolo fakt zle. Ak sa chce umelec v takomto prostredí presadiť a zároveň sa nezapredať, nemá veľa možností. Alebo vykročí smerom k čírej avantgarde, a zostane autentický, pravdivý a nepoznaný, teda bez akéhokoľvek zásadnejšieho dosahu, alebo skúsi nájsť kompromis medzi úspechom a pravdou. V mene vyššej mravnej idey odhodlá sa siahnuť aj po nie celkom kóšer prostriedkoch, a už je tam.

Nebýva zvykom písať zo Slovenska rovno Najvyššej revolučnej kultúrnej rade Iránskej islamskej republiky a prezidentovi Ahmedínedžádovi. Kto píše takému adresátovi, musí mať silný dôvod. A tým teraz nie je všeobecná obrana Západu, a to ani v čase agresívnych protestov proti zrejme stupídnemu filmu, ktorý zosmiešňuje túto vieru a proroka Mohameda. Ale 84 slovenských akademikov a vysokoškolských pedagógov poslalo do Teheránu otvorený list, v ktorom žiadajú tamojšiu vládu o ukončenie prenasledovania ich kolegov a študentov za to, že patria k najväčšej náboženskej menšine v tejto krajine, k bahaistickému spoločenstvu.

Ty tam jsou povinné pochody s transparenty, mávátky, tanečky a alegorickými vozy, a přesto se vrátily v podobě daleko barevnějšího bláznivého karnevalu homosexuálních menšin.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Prečo si aj zahraniční psychiatri myslia, že Hedviga Malinová sa stala obeťou útoku a utrpela posttraumatickú stresovú poruchu? Prečo si myslia, že psychiatria sa na Slovensku zneužíva na politické účely? Opýtali sme sa nemeckých a českých psychiatrov a psychoterapeutov.

Stage diving je ako adrenalínový šport. Skočíš do publika a necháš sa unášať rukami davu. No ako to v prípade týchto druhov športu býva, skrývajú v sebe nebezpečenstvo.

Milí priatelia, určite ste sa stretli s ohavnou nenásytnosťou. Dlho som predpokladal, že je to len mýtus z filmov o hľadačoch pokladov. Partia dobrodruhov nájde poklad, zmocní sa ich oná ohavná nenásytnosť a navzájom sa zamordujú. Poklad zmizne v nepreniknuteľnej temnote mokvavého bahna. Vždy som týchto antihrdinov odsudzoval. Až raz sa zatmelo pred očami aj mne.

Je to divné, ale je to tak. Po desiatich rokoch brázdenia tretieho sveta ma vetry zaviali do Ameriky. A som užasnutá a prekvapená. Možno je to tou perspektívou – často sa na rozdiely v kultúre nepozerám ako Slovenka ale ako Nepálčanka. Makodrapy pri brehu kazera Michigan mi vyrazili dych úplne rovnako ako prvý pohľad na osemtisícovky. Tento pohľad ma síce nenaplnil žiadnym pokojom, ale bol rovnako šokujúci a euforický.

Asi je to tými jarnými prázdninami, že v Bratislave akoby na týždeň zastal čas. Rodičia školopovinných detí zrušili všetky stretnutia a ak mohli, vypadli niekam lyžovať. Zdecimované zvyšky Bratislavčanov zhľadúvajú, kam by sa podeli. Ani žiadne zaujímavé premiéry sa nekonajú, ja preto pokračujem vo svojom programe doháňania restov.