Či sa nám to páči, alebo nie, banky uprednostňujú solventnejších klientov. Má to svoju logiku. Obsluha jedného klienta stojí v podstate rovnako, či vkladá tisícku, alebo jej stonásobok. Platí to aj pri úveroch alebo iných bankových službách ako takých. No na druhej strane, s netuctovým klientom nemožno zaobchádzať ako s tuctovým. Banka mu chce dať najavo, že má o neho väčší záujem. Aby nedošlo k nedorozumeniu, banky si svojich klientov pedantne zatrieďujú do skupín. Rozlišujú ich podľa majetku, požiadaviek na financovanie alebo rozsahu využívaných služieb.

Na poli vyzerá ako životom poriadne zjazvená zemeguľa na stračej nôžke. Keď ho však zbavíme listov a vyzlečieme z kože, odhalí svoje biele, iskrivé jadro. Potom stačí zahryznúť. Poriadne to chrupne, ústa zaleje zemitá šťava a sme doma.

The Crazy Ones je americký sitcom, ktorý vlani v septembri nasadil do vysielania televízny gigant CBS, s jednoznačnou ambíciou posilniť svoju, už aj tak veľmi silnú, pozíciu na trhu. Ak máte v portfóliu Dva a pol chlapa, Teóriu veľkého tresku, Mikea a Molly a Kurz sebaovládania, nový sitcom ani nepotrebujete. Na CBS ale rozmýšľajú inak a tak začali vysielať sitcom z prostredia reklamnej agentúry, možno až kŕčovito sa snažiaci o návrat prvkov grotesky do toho žánra. Čo je ale hlavné, The Crazy Ones je sitcom, ktorým sa vo veľkom štýle na televízne obrazovky vrátil po tridsiatich šiestich rokoch nedávno zosnulý Robin Williams.

Tohtoročné parlamentné i európske voľby v Maďarsku vyhral (už druhýkrát) s veľkým náskokom Fidesz premiéra Viktora Orbána. Politickú hladinu však v strede uhorkovej sezóny rozčerili dve – svojou výpovednou hodnotou úzko zviazané – udalosti. V noci z 20. na 21. júla sa na budapeštianskom Námestí slobody objavil tzv. pamätník obetiam nemeckej okupácie. Potom, 28. júla, predniesol Viktor Orbán zásadný príhovor, v ktorom oznámil koniec systému liberálnej demokracie v Maďarsku.

Nebezpečný policajt Polícia ani po jedenástich hodinách vyjednávania nepresvedčila bývalého kolegu Jána Antošku, podozrivého z účasti na viacerých lúpežiach, aby sa dobrovoľne vzdal. Antoška sa totiž minulý týždeň v utorok zabarikádoval v dome v Liptovskom Mikuláši. Polícia sa preto v stredu ráno rozhodla pre zásah, na ktorom sa zúčastnilo 55 kukláčov zo Žiliny a Prešova.

Tento rok uplynulo 130 rokov od narodenia Eduarda Beneša. Pred desiatimi rokmi, vo februári 2004, bol na návrh jednej poslankyne za KSČM a dvoch poslancov za ČSSD v českej Snemovni schválený návrh zákona „Lex Beneš“, ktorý obsahoval jednu vetu: „Eduard Beneš sa zaslúžil o štát.“ Český Senát ho vetoval, ale v apríli 2004 ho Snemovňa opätovne schválila. Prezident Klaus ho nevetoval ani nepodpísal. Zákon je však v platnosti.

Finále majstrovstiev sveta vo futbale sledovali dve miliardy ľudí. Parím medzi nich. Akosi ma to celé strhlo. Najprv ma uchvátil komentátor Marcel Merčiak. Tomu hovorím druhý plán! Oproti nudným Rakušákom, ktorí sucho komentovali každú piatu nahrávku, my sme mohli ulietavať na okrídlených informáciách, ktoré síce často nesúviseli s tým, čo sa odohrávalo na trávniku, ale to vôbec nevadilo, naopak, ten prúd plný športových metafor pána Merčiaka ma ohúril tak, že na ďalší zápas som sa tešila už len kvôli nemu.

Mysleli sme, že uhorková sezóna prinesie iba treťotriedne mediálne klepy. Ibaže nie! Napríklad štátne rádio sa v solídnej predpoludňajšej reportáži venovalo téme, ako prežiť v zdraví letné festivaly. Lekár, ktorého si tam prizvali, nás poučil, že je dobré, keď jeden človek z partie pije o polovicu menej ako ostatní, aby potom, keď sa kamoši spijú, mohol on, solidárny poloopitý kamoš, uložiť ostatných do stabilizovanej polohy. Nech sa nepodusia zvratkami. Hm, lekár je realista! Nuž a ja, stará konzerva, som si vždy myslel, že zabaviť sa dá aj bez prehnaného alkoholu.

„Snívam o tom, že jedného dňa budú moje štyri deti žiť v krajine, v ktorej ich nebudú posudzovať podľa farby pokožky, ale podľa charakteru.“ Týmito slovami ukončil Martin Luther King svoj najslávnejší prejav Mám sen. Predniesol ho v auguste 1963 pred Lincolnovým pamätníkom vo Washingtone na demonštrácii, ktorou sa končil pochod hlavným mestom.

Anexia ministerstva pôdohospodárstva a podriadených inštitúcií rodinou a rodákmi ministra Jahnátka je čo do rozsahu a iných zvláštností (všetci jedna dedina) úplná bizarnosť. Tento úkaz sa však dá aj zovšeobecniť: rodinkárstvo nielen v užšom význame dynastických nominácií či zamestnávania širšieho príbuzenstva, ale najmä v zmysle budovania sociálnych a klientskych sietí je už súčasťou DNA slovenského verejného sektora.