Tie vyššie napísané dve slová sú bežnou židovskou frázou. Na židovskej svadbe ženích rozbije čašu a hostia zvolajú: „Mazel tov!“ Pri bar micva sa mladíkovi prihovárajú: „Mazel tov!“ Študentke po skúške, športovcovi po vyhraných pretekoch, oslávenkyni na narodeninovej párty ostatní hovoria: „Mazel tov!“

Adelu máme na Slovensku všetci radi. Je naša, dôverne o nej hovoríme krstným menom. Považujeme ju za také naše národné bohatstvo, s ktorým sa môžeme popýšiť aj pred susedmi.

Rozhodnutie nášho parlamentu, že Slovensko sa nepripojí k pôžičke Grécku, je prelomové – a zaslúži si potlesk. Urobili sme nielen rozumnú voľbu, ale najmä solidárnu službu celej Európe.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...

Pri niektorých veciach človeku napadne, že je vlastne zázrak, že ešte existujú. Že pretrvali tých dvadsať a viac rokov, čo si ich pamätáte, že sa z doby, keď bol problém mať pevnú telefónnu linku, internet neexistoval a mobily tiež nie, dokázali nerušene preniesť do druhého desaťročia nášho storočia. Že s nimi nič neurobilo ani rozdeľovanie štátov, ani ich pomalé spájanie v Európskej únii, ani Schengen, ani svetová hospodárska kríza a že aj ten pád eura by vydržali. Zázrak, o ktorom vám chcem napísať, sa volá Košičan.

Pamätáte sa, ako dederóni (bývalí obyvatelia NDR, poznámka pre mladších) vyhrávali kedysi všetky možné športové súťaže? Vyhrávaš v športe, propaguješ socialistickú vlasť. Ako už vieme, stál za tým často doping.

Keď pred pár rokmi fičal televízny program Učeň (The Apprentice) s Donaldom Trumpom, zostával som kvôli nemu každú sobotu do tretej v noci hore. Reality šou z podnikateľského prostredia ukazovala, že snaha a nápaditosť sa cenia, aj keď konkurencia je v biznise tvrdá. Bolo to napínavé, nikoho to nepohoršovalo a podnikanie i podnikatelia boli ukázaní v pozitívnom svetle. Vtedy som si prial, aby sme tento program mali aj na Slovensku.

Výborný futbalista sa od všetkých ostatných líši tým, že ak hráte s ním, je dobre, a ak proti nemu, je zle. Taký bol Ján Popluhár, slovenský futbalista storočia, ktorý zomrel minulý týždeň vo veku 75 rokov.

Zazvonil mobil, ohlásil sa .týždeň. Trochu ma to zmiatlo, no keď hlas v mobile povedal, že týždenník .týždeň, bolo mi to jasné – chcú od mňa predplatné. Hlas v mobile ma však prekvapil: Napísali by ste, prosím, pre nás pár slov o tom, čo je potrebné na to, aby šesťdesiatnik, ktorý sa nevie zmieriť s návrhom, že by mal odísť do dôchodku šesťdesiatdvaročný, bol optimistický, svieži a plný energie, akým ste vy a nemal by mentálny problém povinne pracovať do dôchodku o pár rokov dlhšie?

Tri roky dozadu JOJ na 1. apríla oživila televízne hlásateľky. Ako vtip sa páčili. O pár mesiacov stanica spúšťala svoj druhý kanál, ladený do retra. A hlásateľky boli späť a s nimi aj distingvovaný prejav a precítene čistá slovenčina pri vyslovovaní fráz typu “pozrime sa spolu, čo majú nové naši protagonisti”.