Organizácie a jednotlivci združení v Iniciatíve Inakosť, či už v tej prvej, neformálnej, z roku 2000, alebo dnešnej, vždy vychádzali z pár kľúčových premís: že tak, ako to deklaruje aj naša Ústava, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, a to okrem iného znamená, že len na základe menšinovej sexuálnej orientácie nemožno nikoho znevýhodňovať. Že panuje vedecký konsenzus o tom, že homosexuálna orientácia je prirodzeným variantom ľudského správania a ako taká nemá žiadne negatívne dôsledky na kvalitu života ľudí. Že homofóbia je rovnako spoločensky neprijateľná ako rasizmus, antisemitizmus, xenofóbia a podobne. A samozrejme, že slovenská realita je na míle vzdialená od týchto princípov.

Najlepší trik na úsporu peňazí pri cestovaní vzduchom, aký poznám, sa volá križujúce sa letenky. Povedzme, že potrebujete ísť na budúci týždeň na jeden deň do Varšavy. Na linke si aerolinky od vás vypýtajú za cestu tam a späť pokojne 400 až 500 eur. Trestajú vás tak za to, že nezostávate na noc – respektíve hádajú, že ak nezostávate na noc, cestujete za biznisom, teda letenku platí zamestnávateľ, teda kúpite si ju za akúkoľvek sumu.

„Snívam o tom, že jedného dňa budú moje štyri deti žiť v krajine, v ktorej ich nebudú posudzovať podľa farby pokožky, ale podľa charakteru.“ Týmito slovami ukončil Martin Luther King svoj najslávnejší prejav Mám sen. Predniesol ho v auguste 1963 pred Lincolnovým pamätníkom vo Washingtone na demonštrácii, ktorou sa končil pochod hlavným mestom.

Jasné, že budem písať o košickom životnom pochode. Bol som tam. Vyslovujem svoj obdiv k trpezlivosti, kreatívnosti a disciplinovanosti kresťanov, ktorí spôsobili nezamestnanosť policajtov.

Približne pred rokom mi napísala kamarátka Alex, ktorá žije v Stockholme a pracuje v Spotify, či by som sa nechcel stať „testerom” tejto streamovacej služby na Slovensku. Okamžite som súhlasil.

Stoly trhovníkov sa zaplnili malými zaprášenými bobuľkami, nad ktorými krúžia osy. Lačne si tie strapce berieme domov, aby sme nad nimi krúžili zas my a bojovali o ne s vínnymi muškami. Prišiel sladký čas vinobrania.

Máme za sebou prvé epizódy Sanitky 2 a veru, nie je to celkom márne. Príbeh nadväzuje tam, kde sa nadviazať dá a kde sa nedá, začína sa nový. Aj nakrútené je to veľmi slušne, každú investovanú korunu či euro vidieť. Príjemné prekvapenie, popierajúce jednu zo základných popkultúrnych téz, že móda nemá pamäť. Mainstream nemá pamäť.

„Fuj, to by som si na seba nedala, ktovie, kto to mal na sebe a aké energie na seba prenášaš,” vravia mi. Nie, nie som taká chudobná, aby som musela nakupovať v sekáčoch. Mňa to prosto len baví. Je to o tej atmosfére, o tej vôni, o tých príbehoch a spomienkach, čo sú v šatoch. V sekáčoch je niečo, čo v obchodoch nikdy nie je, a naopak, nie je tam otravná predavačka, ktorá sa vás hneď, ako vojdete, začne pýtať, či vám môže pomôcť.“ Ooo, áno, mohli by ste za mňa vybaviť všetky maily dnes, navariť večeru a odniesť mi nákup, lebo ma bolí chrbát?”…

Nemecký kancelár Otto von Bismarck mal dosť povahových chýb, no rozhodne medzi ne nepatril nedostatok ambícií. Mnohé z týchto ambícií aj uskutočnil. Zanechal na Nemecku pečať svojej osobnosti, v ktorej sa spájal pozoruhodný rozum s ešte pozoruhodnejším šialenstvom.

Počas tých hrozných augustových dní, keď málokto sledoval, čo sa vôbec deje, prišla správa, tehotná významom vo viac než len v jednom zmysle. Británia zažíva babyboom, dôkazom čoho je nárast britskej populácie o 419 900 osôb z roka 2011 na 2012, čo je číslo, aké sme naposledy videli v roku 1972. Takýto nárast okamžite viedol k odhadom, že populácia Británie pravdepodobne o niekoľko desaťročí predbehne populáciu Francúzska aj Nemecka. Demografický vzrast nikto nečakal: časy ekonomickej krízy sa zväčša spájajú s poklesom pôrodnosti, čo vidíme aj dnes napríklad v Spojených štátoch.