Čo iné sa dá v takej situácii odpovedať? V sekáči sa vám to nestane. Každý na vás dlabe a môžete sa celkom zahrabať do škatule s čipkovanými podprsenkami, alebo sa schovať medzi vešiaky so svetrami so sobíkmi a snehovými vločkami, môžete si skúšať „mrkváky“ donemoty a poprechádzať sa v obchode v gestapáckom kabáte, platformových topánkach a šiltovke s Mickey Mousom. Naraz, samozrejme. Jeden z mojich moskovských problémov spočíva aj v tom, že tu nie sú sekáče. Ani Číňania, ani trhovisko Jedlíková či Miletičova, je tu iba Gucci a Max Mara a podobné sračky, mne rastie brucho a nemám čo na seba. Nakoniec som vygooglila, že tu máme šesť secondhandov. Až na jeden sa všetky berú ako stylish retro butiky, kde stoja veci rovnako ako v obchodoch. Zamierila som do toho jediného, ktorý sa tak neprezentoval. Celý sekáč sa nachádza v katakombách. Prechádzam sa oddelením tehotenských riflových šiat, potom vojdem do maskáčového a mundúrového oddelenia, vojenské batohy smrdia potom a krvou, neskôr ulička s detskými podbradníčkami a supermanovskými tričkami. A vtedy, v tej vôni, tme a podzemnom tichu, mi to dôjde. Garderóba. Detstvo v divadle. Podzemné šatne Trnavského divadla, teta garderóbierka, vešiaky s kostýmami, čo majú ducha a minulosť. Preto tá náklonnosť. Ako v rozprávke zrazu z jednej miestnosti aj tu vybehne teta garderóbierka. Má veľké, nemoderné okuliare, pohladká mi bruško a vraví, nech si skúšam, čo chcem a koľko chcem. Žeby mama skúšala hore na pódiu a keď sa dohrám, tak príde po mňa a pôjdeme domov? Alebo je to môj tehotenský sentiment?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.