Veci, považované v iných menšinách za samozrejmé, si ponovembrový „teplý“ aktivizmus musel vydobyť čeliac kritike a protiakciám, ktoré by pri každej inej menšine boli považované (aspoň oficiálne) za neprijateľné: od vlastného pomenovania – i keď slovo gej je súčasťou kodifikovanej formy slovenčiny od 90. rokov, médiá stále gejov a lesby označujú za „homosexuálov“ cez výkon zhromaždovacieho práva – aby sa pochody za práva LGBTI ľudí mohli uskutočniť bez fyzických útokov na účastníkov, stále musia byť pod silnou policajnou ochranou, až po prizvanie do oficiálneho konzultatívneho procesu s vládou – až minulý rok sa podarilo zriadiť výbor pre práva LGBTI osôb.
Kľúčovou požiadavkou hnutia je právne uznanie párov rovnakého pohlavia aspoň nejakou formou registrovaných partnerstiev. A tu nastal aj problém, že táto požiadavka sa nestretla so všeobecným prijatím ani v rámci komunity. Niektorí ju nepovažujú za relevantnú jednoducho preto, že nežijú v dlhodobom partnerstve, pre ďalších sú prioritnejšie iné praktické problémy, spojené s ich menšinovým postavením, iní zas nechápu, ako to môže pomôcť pri odstraňovaní homofóbie v spoločnosti a existujú aj názory, že komunita takto stratí svoju jedinečnosť a asimiluje sa s väčšinou. Libertariáni argumentujú tým, že štát nemá vôbec zasahovať do takej súkromnej sféry občanov, kritika z feministického pohľadu zdôrazňuje, že tieto inštitúty stáročia zaobchádzali so ženami ako s vecami, pre niektorých ľavicovo zameraných ľudí sú to konzervatívne a prekonané inštitúty, a potom je tu veľmi podložený názor, že napríklad inštitút, ktorý by sa týkal len párov rovnakého pohlavia, by bol z princípu diskriminačný. Tieto nesporne zaujímavé diskusie sú však na Slovensku takmer úplne prekryté najviditeľnejším názorovým prúdom, ktorý na základe súčasného väčšinového výkladu náboženských dogiem (áno aj ten podlieha historickému vývoju) principiálne odmieta akékoľvek uznanie existencie párov rovnakého pohlavia. Upokojení ústavným zakotvením univerzality ľudských práv a princípu oddelenia štátu a náboženstva, LGBTI aktivisti a aktivistky nevenovali svoje kapacity tomu, aby sa vyrovnali s touto argumentáciou.
Dôležitou úlohou LGBTI aktivizmu v najbližšom období je ukázať, že jeho agenda je v skutočnosti hlboko konzervatívna. Ak trvalé partnerské zväzky dvoch osôb predstavujú spoločenské dobro, tak žiadnej skupine spoločnosti by nemalo byť právne uberané. Empirické výskumy čoraz jasnejšie dokazujú, že negatívne javy, vyskytujúce sa u menšej časti gejov a lesieb (psychologické problémy, alkoholizmus, sexuálne prenosné choroby a podobne), priamo súvisia aj s ich vylúčením z inštitútov ako registrované partnerstvá a manželstvá, a s nimi súvisiacou spoločenskou podporou. Ako totiž presadzovať v tejto komunite hodnoty stability, vernosti, záväzku, zodpovednosti, ako ponúkať vzory pre LGBTI mládež, keď štát omieta akýmkoľvek spôsobom uznať existenciu vzťahov párov rovnakého pohlavia?
Autor je výkonný riaditeľ Iniciatívy Inakosť
Kľúčovou požiadavkou hnutia je právne uznanie párov rovnakého pohlavia aspoň nejakou formou registrovaných partnerstiev. A tu nastal aj problém, že táto požiadavka sa nestretla so všeobecným prijatím ani v rámci komunity. Niektorí ju nepovažujú za relevantnú jednoducho preto, že nežijú v dlhodobom partnerstve, pre ďalších sú prioritnejšie iné praktické problémy, spojené s ich menšinovým postavením, iní zas nechápu, ako to môže pomôcť pri odstraňovaní homofóbie v spoločnosti a existujú aj názory, že komunita takto stratí svoju jedinečnosť a asimiluje sa s väčšinou. Libertariáni argumentujú tým, že štát nemá vôbec zasahovať do takej súkromnej sféry občanov, kritika z feministického pohľadu zdôrazňuje, že tieto inštitúty stáročia zaobchádzali so ženami ako s vecami, pre niektorých ľavicovo zameraných ľudí sú to konzervatívne a prekonané inštitúty, a potom je tu veľmi podložený názor, že napríklad inštitút, ktorý by sa týkal len párov rovnakého pohlavia, by bol z princípu diskriminačný. Tieto nesporne zaujímavé diskusie sú však na Slovensku takmer úplne prekryté najviditeľnejším názorovým prúdom, ktorý na základe súčasného väčšinového výkladu náboženských dogiem (áno aj ten podlieha historickému vývoju) principiálne odmieta akékoľvek uznanie existencie párov rovnakého pohlavia. Upokojení ústavným zakotvením univerzality ľudských práv a princípu oddelenia štátu a náboženstva, LGBTI aktivisti a aktivistky nevenovali svoje kapacity tomu, aby sa vyrovnali s touto argumentáciou.
Dôležitou úlohou LGBTI aktivizmu v najbližšom období je ukázať, že jeho agenda je v skutočnosti hlboko konzervatívna. Ak trvalé partnerské zväzky dvoch osôb predstavujú spoločenské dobro, tak žiadnej skupine spoločnosti by nemalo byť právne uberané. Empirické výskumy čoraz jasnejšie dokazujú, že negatívne javy, vyskytujúce sa u menšej časti gejov a lesieb (psychologické problémy, alkoholizmus, sexuálne prenosné choroby a podobne), priamo súvisia aj s ich vylúčením z inštitútov ako registrované partnerstvá a manželstvá, a s nimi súvisiacou spoločenskou podporou. Ako totiž presadzovať v tejto komunite hodnoty stability, vernosti, záväzku, zodpovednosti, ako ponúkať vzory pre LGBTI mládež, keď štát omieta akýmkoľvek spôsobom uznať existenciu vzťahov párov rovnakého pohlavia?
Autor je výkonný riaditeľ Iniciatívy Inakosť
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.