Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu, často označovaný aj anglickou skratkou ICTY (International Criminal Tribunal for the Former Yugoslavia), vznikol rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN číslo 827, ktorá bola prijatá 25. mája roku 1993. Bolo to dva roky po vypuknutí prvého ozbrojeného konfliktu na Balkáne – prvej vojny zo série tých, ktoré sa začali po rozpade komunistickej juhoslovanskej federácie.

Nie sú problémy s Veľkým bratom dielom toho, že je vlastne blbec? Aby sme si rozumeli, Veľký brat je super, iste, má svoje muchy, ako každý súrodenec, ale tie sa dajú prepáčiť, lebo to s nami myslí dobre. Prečo by inak chcel vedieť, koľko nás vlastne je? Len tak? Bez plánu? Čo by to potom bolo za Veľkého brata?

Pred pár dňami skončený festival v Cannes mal príťažlivo zostavený oficiálny výber. Nechýbali slávne osobnosti ani ambiciózni debutanti s kontroverznými témami. Zaknihoval svoj historický škandál. A napriek stopercentnému očakávaniu Nicolas Sarkozy neprišiel.

Slovensko je dobrá krajina na hudobnú kariéru. Takí Briti či Američania to majú ťažké – nemôžu snívať, že si raz zahrajú v Anglicku či USA. Hrajú tam totiž každú skúšku. A aj keď niektorí radi cestujú, nie je to ono dobýjanie zasľúbenej zeme.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Televízia Joj ponúkla na vývoz ďalší zo svojich produktov. Ide o seriál Aféry, ktorý sa rozhodla lokalizovať česká TV Prima. Výsledok však nesplnil očakávania divákov, a zrejme ani tvorcov. Herecké obsadenie a snaha o adaptáciu príbehov vyznieva príliš povrchne a zbytočne. Producenti seriálu už vopred avizovali, že dej bude vychádzať z pôvodných slovenských scenárov. Šéf TV Prima Marek Singer však vo viacerých vystúpeniach tvrdil, že česká verzia sa od tej slovenskej bude výraznejšie odlišovať, aby ju diváci prijali. Pokiaľ si však pustíte niekoľko dielov českých aj slovenských Afér, zistíte, že sa podobajú ako vajce vajcu. Nielen grafikou a postavami, ale aj celkovou kompozíciou jednotlivých scén a kulís. České Aféry sú takmer zrkadlovým obrazom slovenskej predlohy. Až na pár výnimiek, ktoré však celkovému podaniu uškodili. Dramaturgia pridala do českej verzie minizápletku navyše. Český rozvodový právnik Daniel Majer (herec Pavel Kříž) nie je natoľko suverénny ako jeho slovenský kolega Valo. Neustále ho bombarduje mamička svojimi telefonátmi a prosbami. Navyše je do neho zrejme zamilovaná aj jeho asistentka Lucie Nováková, ktorá sa ustavične snaží o jeho pozornosť –neúspešne. V jednotlivých scénach sa tak objavuje oveľa častejšie než jej slovenská predloha.

Pred hotelom som zbadala peknú mapu okolia Zvolena. Hneď mi padla do oka priehrada Môťová. Vybrala som sa tam pešo – popri rieke. Nie vždy som mala tú česť ísť po chodníku, občas bolo treba preliezť cez rôzne industriálne rúry či preskákať po kameňoch popod most. Po hodinovej prechádzke sa mi naskytol pohľad na priehradu.

Naozaj sa snaží Viktor Orbán ovládnuť Reformovanú cirkev na Slovensku? Táto téma teraz zaznieva v slovenských médiách. Je to však celé trochu zložitejšie.

PINK FLOYD THE DARK SIDE OF THE MOON Harvest 30. 10. 1973 (USA) 13. 11. 1973 (GB)

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.