Azda jedným z najčudnejších úkazov súčasného intelektuálneho sveta je zbožňovanie sekulárnych svätcov. Tak ako naozajstní svätci minulosti, muži aj ženy, aj okolo nich sa zhromažďujú učeníci a v z ich rozhovorov sa dozvedáme o ich slovách a činoch. Podobne ako martýri, aj oni za svoju nevieru trpia, a ich posledné prejavy, spájané s ich utrpením, sú tými najcennejšími pokladmi. O ich životoch a smrti sa informuje stíšeným tónom, pretože títo mágovia sociálnych sietí sú svojimi hagiografmi oslavovaní ako praví proroci našich čias. Pravda, pokrstení vínom a očistení hriechom.

V chotári našej obce je jazero vzdialené asi 5 či 6 kilometrov od dediny. Má podlhovastý tvar polmesiaca, je dlhé bezmála kilometer a široké len 200 – 300 metrov. Je to pozostatok niekdajšieho Dunaja z tých čias, keď ešte neregulovali rieky. Voda v jazere je príjemná, hladká, obsahuje trocha minerálnych solí a jód. Bližšia strana je piesčitá, tú vzdialenejšiu pokrýva trstina, v ktorej sa skrýva aj niekoľko rybárskych stanovíšť. Podľa legendy sa tam svojho času liečili zranení tureckí vojaci.

Kde sa odohrávajú príbehy zásadných diel slovenskej literatúry? Kde vysedávali naši umelci a politici? Kde sa udiali mnohé významné spoločenské udalosti? Áno, epicentrom našich dejín sú krčmy, kaviarne a hostince.

Správa, že šéf ECB Draghi sa zúčastňuje na neverejných zasadnutiach akejsi G-30, vyvolala konšpiračné teórie. Ticho správcov našich zdrojov z druhého piliera nevyvolalo nič. Oboje zle.

Rozhnevaní vtáci dobýjajú svet. Ak by šlo o spontánne antifeministické macho hnutie zarastených alfa samcov, dalo by sa to pochopiť, lenže nejde. Rozhnevaní vtáci, Angry Birds, sú iba extrémne otravnou casual videohrou, ktorá sa vymkla spod kontroly a stáva sa neprehliadnuteľným popkultúrnym fenoménom. Alebo radšej komoditou, vecou na predaj, to bude azda presnejšie, fenomén by predsa len mal znamenať čosi iné.

Minulý večer som mal v mojom televíznom programe ako hosťa Emre Öktema, ktorý je profesorom medzinárodného práva, a rozprávali sme sa o náboženskej slobode.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

Nikto by nemal zomrieť predtým, než sa mu splnia sny o slobode. Smrť Oswalda Payá (1952 – 2012) znamená pre Kubu dramatickú stratu. Trpí tým už naša prítomnosť a pre budúcnosť to bude nenahraditeľná strata. Nebol to len príkladný muž, milujúci otec a horlivý katolík, ktorý prestal minulú nedeľu dýchať, ale rovnako aj nenahraditeľný občan našej krajiny.

Bratislava, august 1974. Ako mladý literát som mal možnosť stráviť mesiac na Slovensku na výmennom pobyte Zväzu spisovateľov. Usiloval som sa pochodiť čo najviac miest a spoznať čo najviac slovenských spisovateľov.

Na Pohode ma vždy najviac bavia kontrasty a prekvapenia. Britské gitarovky boli určite pre mnohých splneným snom, na metal s hip-hopom zase kráčali s otáznikmi. Ja som to mal tentoraz presne naopak.