Posledný júnový týždeň v Prahe dostal označenie „týždeň slobody“. Začiatkom týždňa sa v Černínskom paláci, sídle Ministerstva zahraničných vecí, konala konferencia, ktorá pripomenula 20. výročie konca Varšavskej zmluvy. Áno, tej Varšavskej zmluvy, ktorej tanky nám v auguste 1968 tak nežne poskytli „bratskú internacionálnu pomoc“. A potom u nás 23 rokov zostali...

Emil, minule som s Pačesom, kedysi predsedom ROH, sedel na lavičke v záhrade a on mi povedal: „mám dobrý nápad, s ktorým sa ti chcem zdôveriť, lebo viem, že si na mojej strane. Už mi lezú na nervy všetky tie reči o kríze, o tom, že nie sú peniaze, a podobne. Vieme, kto za to môže.

Emil, pre nedostatok inej činnosti čumím na telku. Vieš, že som bol vždy dosť technický typ, zaujímali ma moderné prístroje, foťáky, magneťáky a podobné blbiny. Keď som mal desať rokov, dostal som od Ježiška fotoaparát, v tom čase som už na Ježiška neveril, ale doma som to nepovedal, aby som rodičom nepokazil radosť.

Emil, všeličo sa človek dozvie, aj keď nechce. Napríklad včera som sa dozvedel, že ak chce nejaká žena niečo robiť so svojimi prsiami, tak si má na internete vyhľadať adresu wwwzdraveprsia. Ja s internetom nepracujem, ale po tejto správe sa tomu možno začnem venovať, lebo to vyzerá tak, že tam sa môžeš dozvedieť všetko, čo chceš.

Už takmer dva mesiace uplynuli od otvorenia rakúskeho pracovného trhu. Invázia barbarov z východu sa však nekoná. Ako vidia svoju prácu u nášho juhozápadného suseda Slováci, ktorí tam pôsobia už niekoľko rokov?

je to už päť rokov, čo ti niektorí ľudia zmenili život. A nemyslím teraz vôbec na tých dvoch chudákov, čo ťa fyzicky napadli. Myslím na konkrétnych politikov, vyšetrovateľov, lekárov, právnikov a novinárov.

Pred dvadsiatimi rokmi sa rozpadol Sovietsky zväz. Vzhľadom na to, že išlo o impérium s najväčšou armádou na svete, rozhodnutie o zániku nebolo nijako nápadné. Padlo v malej dedinke Viskuli pri poľsko-bieloruskej hranici a do histórie vošlo ako rozhodnutie z Bielovežského pralesa. Tam sa vtedy stretli Boris Jeľcin (Rusko), Leonid Kravčuk (Ukrajina) a Stanislav Šuškjevič (Bielorusko) a dohodli sa na rozpade.

Surikaty sú na zožratie. Odkedy ich chová bratislavská a košická zoo, už roky obsadzujú prvé priečky ankiet obľúbenosti. Je zaujímavé, že ľudí zaujímajú najmä tie zvieratá, ktoré sa na nich podobajú.

V súčasnosti máme toľko prístrojov, ktoré nám majú ušetriť čas, a pritom, keď ich používame, napokon toho času máme ešte menej. Unikajú nám základné a zväčša tie najpríjemnejšie veci. Napríklad doma zabúdame stolovať.

Naši západní susedia cieľavedome pracujú na tam, aby sa zbavili postkomunistického imidžu, posilňujúc vo svete vnímanie Česka ako krajiny príjemného životného štýlu, kombinovaného s bohatou históriou a rozvinutou kultúrou.