Dňa 12. decembra 2014 mal aj v slovenských kinách premiéru Hobit: Bitka piatich armád. Tretí diel druhej trilógie z prostredia Tolkienovej Stredozeme je so svojimi 144 minútami vôbec najkratším filmom série. Vypovedá to o mnohom.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

V novodobých slovenských dejinách vidíme, ako sa ľudia pod vplyvom ideológie stávali bezohľadnými voči iným. Za slovenského štátu v rokoch 1939 až 1945 to bol nacionalizmus, ktorý umožňoval ľuďom dostať sa k moci a pri nej zbohatnúť. To, že to bolo na úkor iných ľudí, ktorí potom putovali v dobytčích vagónoch preč, im nevadilo.

Milí priatelia, tohtoročná jeseň ma pohltila akýmsi zvláštnym spôsobom. Kráčal som medzi stromami, pod nohami mi tancovalo lístie. Pozrel som na konár a bola tam. Nostalgia s rozviatymi vlasmi. V tvári mala pokoj. Oči mala odovzdane smutné ako bytosť, ktorá dlho vzdorovala, no ďalej už vzdorovať nevládze. Napriek tejto rezignovanej ovisnutosti nabrala toľko síl i odvahy, že sa nebadane posunula a keď som prechádzal popod ňu, zoskočila mi na ramená a ostala tam.

Tým bilbordom sa v Košiciach nedá vyhnúť. Usmiata tvár Richarda Rašiho a vedľa nej nápis „Spolu meníme Košice“. Úradujúci primátor má veľkú šancu, že tento slogan bude platiť aj po voľbách. Pretože niektoré veci sa v Košiciach nemenia.

Chceme sa s vami podeliť o naše každodenné boje. Dúfam, že náš nárek zasiahne svet. Sme ako slepec z Jericha (Mk 10, 46 ‒ 52), ktorý nemal čo vyjadriť, ale jeho hlas žiadal Ježiša, aby sa nad ním zmiloval. Aj keď niektorí ľudia ignorovali jeho hlas, iní ho počuli a pomohli mu. Spoliehame sa na ľudí, ktorí budú počúvať!

Renomovaná britská luxusná značka Burberry ohlásila v júli svoj ďalší úspešný finančný kvartál. Darilo sa jej pred finančnou krízou aj po nej. V čom je tajomstvo jej úspechu?

Kuba má vážne sociálne problémy. Otázka pre mnohých však znie: Ako by sa k týmto problémom postavil demokratický režim? Dokázal by ich riešiť, prípadne by niektoré z nich hneď zmizli?

Málokto o nej počul a ešte menej ľudí sa zaujímalo. Reč je o barónke Warsiovej, ministerke britskej vlády, ktorá minulý mesiac rezignovala. Obvinila pritom vládu, že v otázke Gazy zastáva „morálne neobhájiteľné“ pozície. Bol to pritom jej list, ktorý bol neobhájiteľný – gramaticky. Pôsobil takmer negramotne. Barónka nedokázala správne po anglicky napísať nielen slovo Británia, ale dokonca ani jej obľúbené slovo – islamofóbia. Ale najdôležitejšia bola veta, ktorá síce pôsobila chabo, ale mala znieť výhražne: „Akokoľvek dávno už ministerstvo vnútra a ďalší poukázali na dôsledky súčasného konfliktu a potenciál krízy v Gaze, naša odpoveď sa stáva bázou pre radikalizáciu, ktorá bude mať dôsledky v najbližších rokoch.“