Zobudila som sa, tak ako každé ráno, na ukrutný škrekot goanských vrán. Začínajú okolo ôsmej, pričom vrchol dosahujú okolo deviatej. Ľudia z chatiek na pláži vyliezajú o čosi skôr – v chatkách sa od pol deviatej nedá dýchať. Vrany a vzduch, dve veci, ktoré udržujú naše dni v zdravom a pravidelnom rytme. Ranné vstávanie rovná sa večerné zaspávanie. Rutina. Vyšla som na vykachličkovanú verandu pozdraviť naše kravy, ktoré sa večne ponevierajú na priedomí, ale namiesto nich mi zrak padol na zem.

Keď som prvýkrát zaregistrovala pojem maskot, bolo to v prípade smädného mnícha. Potom som si maskotov začala viac všímať. Obrovské zajace a medvede rozdávajúce letáky po uliciach, a v nich ťažko pracujúci brigádnici. Cez dierku na oči vidno, ako sa z nich leje pot. Deti sa s nimi fotia a brigádnici sú radi že sú nespoznateľní. Odporný job. Ako dieťa som si zaradila maskotov do kategórie ponižujúcich a trápnych elementov novej doby, ktorá prišla po osemdesiatom deviatom. Predtým som maskotov nevidela. Boli vôbec?

Sú potraviny, ktoré zo Slovenska vozíte svojim blízkym a známym do zahraničia. Niekto prahne po májovej bryndzi, iný po korbáčikoch, druhý by bol schopný dať čokoľvek za pol kila smotanovej tresky. Najtvrdší kaliber je však horčica.

My Česi to poznáme z Karlových Varov alebo z turistického centra Prahy, vy Slováci občas z Vysokých Tatier. Nápisy azbukou, podniky, kde majú jedálne lístky najskôr v ruštine a až potom v domácom jazyku či v iných cudzích jazykoch. Rusi tu, jednoducho, pol storočia boli, a hoci ich vojská a naša podriadenosť voči Moskve zmizli už pred dvadsiatimi rokmi, tak tu Rusi zostali. A s nimi aj ruština. Už to zďaleka nie je prvý jazyk, ale v súboji s takou francúzštinou alebo španielčinou vcelku obstojí. Po generácii dnešných tridsiatnikov, ktorí azbuku neovládajú, tak v Česku vyrastá generácia ďalšia, ktorá sa o ruštinu prirodzene zaujíma a možno ju aj dosť veľká jej časť bude zase ovládať.

Mikrofón s logom Aj múdry schybí chodil takmer pätnásť rokov po Slovensku a hľadal odpovede na banálne otázky. Prečo je večer tma a cez deň svetlo? Kde sa vyrába parížsky šalát? Čo za režim bol na Slovensku pred rokom 1989? Išlo o televíznu reláciu pre hlavný vysielací čas a účelom bolo ľudí zabaviť. Tvorcom preto netrvalo dlho, aby zistili, že najlepšie je pýtať sa ľudí, ktorí nemajú čo stratiť. Mali vybité zuby, špinavé šaty a ťarbavú reč. Nie každý divák si sťažoval, že jednoduchší obyvatelia krajiny sú tu zneužívaní a zosmiešňovaní bez toho, aby si to mali šancu uvedomiť.

Keď Francúz Niepce pred viac ako pol druha storočím urobil fotografiu považovanú za prvú v dejinách – pohľad z okna –, nové médium pohoršilo najmä maliarov. Odrazu mali príliš zdatného a rýchleho konkurenta.

Dnes prišiel Seto. Začalo sa to tým, že som sa zobudila o štvrť na šesť ráno na pocit viny, že som mojim nepálskym sirôtkam neurobila do termosky čajík, aby mali ráno, keď sa zobudia. Decká sa budia medzi piatou a pol šiestou – aj teraz, cez sviatky (festival Dashain). Ja sa budím až po desiatej, pokiaľ ma násilím niekto nezobudí skôr, ale nakázala som im zobudiť ma o ôsmej.

Takže Ondrej Šoth už nie je generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla. Manažérsky experiment s excentrickým umelcom sa skončil. Trval rok a pol.

Kým na Slovensku sa boj o euroval vedie s osudovou vážnosťou antickej tragédie a komentátori skloňujú dokonca pád vlády, v Nemecku pripomína debata o dlhovej kríze niečo medzi fraškou a burzou nápadov, ako riešiť problémy eurozóny.

Traja tenori, opera či pop? Čo tam po obsahu, forma, jedine forma je skutočne dôležitá. Na rozdiel od obsahu, forma dáva veciam tvar. Obrazne i doslova ich priestorovo vymedzuje a v konečnom dôsledku ich ukazuje takými, aké sú. Nie ako sa javia. Na to je práve obsah, na budenie zdania, na ilúzie, na falošnosť aj na bohapusté nehorázne lži.