V Národnom múzeu T. H. Ševčenka v Kyjeve sa nachádza jedno významné dielo, ktoré má pre dejiny ukrajinskej kultúry, a zvlášť literatúry neoceniteľnú hodnotu. Je to portrét významného ruského básnika, otca ruského romantizmu a vychovávateľa cárskych detí V. Žukovského. Tento portrét zohral rozhodujúcu úlohu v živote najslávnejšieho ukrajinského básnika a maliara T. Ševčenka, ktorý pre Ukrajincov znamená to, čo pre Rusov Puškin či pre Slovákov Hviezdoslav.

Na dotyk je hebká, niekedy máme pocit, akoby jej pokožka bola z toho najjemnejšieho plyšu. Potom sa do nej zahryzneme, zubami pretneme tú roztomilo ochlpenú šupku a do úst sa nám vyleje božský nektár zo zlatožltej dužiny.

Slovenský rusista narodený na Ukrajine, náš prominentný stĺpčekár Valerij Kupka, nedávno vydal po 12 rokoch básnickú zbierku Zabudnutá štvrtá strana. Ak práve neučí literatúru na Katedre rusistiky Prešovskej univerzity, prekladá.

Slovo je nebezpečná zbraň. Najmä, keď ho používajú tí, čo si to neuvedomujú, nevedia si predstaviť dôsledky, nepoznajú jeho skutočný význam. V čase mieru nesprávne použité slová pripravujú ľudí na konflikt. V čase konfliktu ženú ľudí do zabíjania. Na tomto vzťahu k slovu spočívajú piliere staronového druhu umenia – propagandy. Názorným príkladom je vojnový konflikt na Ukrajine ako materiál a hlavný zdroj inšpirácie. Všetci, čo sa na ňom nejako podieľajú, sa pretekajú v čo najväčšom majstrovstve v tejto oblasti.

Je to biele a vyzerá to trochu ako značne vypoužívaná hubka na riady. Dokonca to tak aj trochu chutí. Zhýčkaní Európania vychovaní na ostrých, priamočiarych a jednoznačných chutiach sójovému tofu len sťažka vedia prísť na chuť hneď na prvý šup.

Jana Kirschner, Szidi Tobias a Lucia Šoralová. Tieto tri slovenské speváčky sa určitým spôsobom spájajú s menom Petr Hapka. Účinkovali v jeho projektoch a dodnes sa k nemu vo vlastnej tvorbe hlásia. .týždeň prináša ich spomienky na tohto legendárneho českého speváka a skladateľa, ktorý zomrel nedávno vo veku 70 rokov.

Josif Brodskij, ruský básnik a esejista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, odsúdený v Sovietskom zväze na päť rokov väzenia za príživníctvo a napokon vyhostený z rodnej krajiny, mal tisíc dôvodov cítiť sa ako obeť režimu.

Nezabiješ! Prikazuje? Prosí? Žiada? jedno z prikázaní. Pamätá si ho niekto? Vníma ho niekto? Rozumie mu? Dnes akoby sa naň celkom zabudlo. Nezabiješ je hlavným znakom ľudskej kultúry. V prírode je človek jediný predátor, ktorý nemusí zabíjať. Má ruky, ktoré môžu vyrábať, pestovať, tvoriť. Ľudské ruky nie sú na zabíjanie. Ten, kto ich naň používa, nie je človekom kultúry. Je ešte poločlovekom, ktorý si neuvedomuje, že jeho ruky spôsobujú bolesť, ktorého nebolí bolesť druhého. Každému vojnovému konfliktu predchádza pokles životnej úrovne aj úrovne kultúrnej.

Dovoľte, aby som začal nový rok sériou niekoľkých citátov F. M. Dostojevského. Sú staré, z inej doby, ale ozýva sa v nich aj naša súčasnosť.

Mladý fotograf Daniel Laurinc niekoľko mesiacov sledoval príbehy Slovákov, ktorí emigrovali v troch vlnách do Austrálie. Po komunistickom prevrate v roku 1948, po invázii do Československa v roku 1968 a po roku 1989. Aké sú nové začiatky na konci sveta?