Máme dosť veľa a dosť dobrých dôvodov na presvedčenie, že sloboda a vláda zákona sú lepšie než totalitný režim. No ak je to tak, odkiaľ sa tie totalitné režimy pred sto rokmi zobrali a odkiaľ sa dnes berú všetky pokusy o ich rehabilitáciu?

Prečo je Andrej Babiš nebezpečný človek? Prečo si súčasná česká vládna garnitúra bude dobre rozumieť s tou slovenskou a prečo sa Babiš nelíši od Fica?

Priznávam, že mi lezú na nervy tie neustále reči o tom, že všetci schopní z tejto krajiny majú odísť, alebo už odišli, a tu doma sme zostali už len my ako podradný genetický materiál, národ peciválov, ťapákov, naničhodníkov, vidliakov, sedliakov a post-sedliakov. Že by sa vo mne ozýval komplex menejcennosti?

Ďalší skvost francúzskeho cukrárstva – vyskočil by pri tom názve každý druhý Francúz a divo by sa bil pri tých slovách do hrude. Neapolčan by pritom rovno prevrhol stôl, pretože ho považuje za svoj rodný koláč. Obaja sa mýlia. Rum baba.

Pohľad nežný, no taký, čo neprezradí všetko. Demokracia má mocný hlas, ktorý sa nebojí skríknuť. Má silné ruky, čo zmôžu veľa, ak držia tie správne nástroje. Často si tvár demokracie kreslíme s mužskými črtami, hoci je v ženskom rode.

Pred 10 rokmi zomrel Juraj Kušnierik. Kolega, kamarát, prajný podporovateľ dobrých vecí v nie vždy prajnom priestore Slovenska, strednej Európy a vlastne aj sveta. Tie roky nás od straty nevzdialili, skôr ju zvýraznili. Ale zvýraznili aj Jurajovu trvajúcu prítomnosť.

Naše rozhodnutia – životné, ekonomické, morálne aj politické – ovplyvňujú emócie. Ak si to nedokážeme priznať, ovplyvnia nás ešte viac. Ak chceme myslieť racionálne, musíme sa s nimi dôkladne spoznať. Začnime tou najmanipulatívnejšou. Strachom.

Krivky dopytu a ponuky sú už stopäťdesiat rokov považované za základné nástroje ekonomickej teórie. A pritom tie krivky neexistujú. Toto tvrdenie môže na prvé počutie znieť rovnako bláznivo ako plochá Zem alebo škodlivosť očkovania, ale krivky dopytu a ponuky sú naozaj len prízraky sídliace v základoch modernej ekonomickej vedy.

Druhý ročník Srdce Ciest opäť ocenil silné príbehy tých, ktorí sa nezľakli a podali na cestách pomocnú ruku. Z množstva nominovaných príbehov, ktoré sa udiali na slovenských cestách, boli tento rok ocenené štyri nominácie.

Keď mi na chodbe našej redakcie kolegovia povedali, že Tomáš Gális zomrel, najprv mi prešli hlavou chvíle, ktoré sme spolu na tej istej chodbe zažívali. Boli to – ako inak – najmä dni, týždne a roky hľadania lepšieho Slovenska.