Týždne pred Veľkou nocou boli pre zdravotné poisťovne zvláštne. Najprv Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou udelil najväčšej súkromnej poisťovni maximálnu pokutu.

Štokholm vyzeral takmer ako na tých fotografiách. Uprostred jazera, obklopený lesmi a neďaleko tušeného mora, s pobrežím, na ktorom sú rozosiate tisícky ostrovčekov. S mohutným kráľovským zámkom a ešte mohutnejším parlamentom, ktorý tak dáva najavo, v čích rukách je v monarchii skutočná konštitučná moc.

Príbeh lustrácií, podobne ako iné príbehy tohto typu, nemožno uzavrieť inak než bodkou. Tieto riadky píšem vo štvrtok 18. októbra 1990. Predvčerom som sa vrátil z Prahy zo zasadnutia najvyššieho orgánu Občianskeho fóra. Volá sa Kolégium a stretávajú sa na ňom všetci ministri a predstavitelia parlamentu za Občianske fórum s čelnými funkcionármi OF. Jedným z bodov rokovania bola téma lustrácií kandidátov na významné úrady, ktoré majú byť obsadené po komunálnych voľbách v novembri t. r.

Mám z toho už taký zvláštny pocit. Po francúzsky sa to volá „déjà vu“, čiže niečo, čo sa už stalo. Mám podivný pocit, že sa v nejakej dejinnej špirále, vymyslenej mimochodom Karlom Marxom, vraciame opäť do nejakého bodu zlomu, keď sa to tu v strednej Európe, najmä teda u nás v Česku, zlomilo a šlo to po pár dobrých rokoch zase do hája a to do hája poriadne veľkého.

Osem rokov po zvrhnutí Talibanu v roku 2001 zostáva Afganistan miestom násilia, chaosu, korupcie a pestovania obchodu s drogami. Zostáva tiež miestom, kde sa moc znovu snaží získať Taliban, kde o svoju vojenskú i politickú povesť zápasí NATO, a kde vybudovanie funkčného štátu môže trvať desaťročia, o demokracii ani nehovoriac.

Štát môže byť rozumná vec. Má napríklad silu chrániť svojich občanov pred ohrozením. Lenže to, čo tento štát spáchal v Komárne, nebola naša ochrana, ale zahanbenie.

Výraz „desivá banalita zla“ použila filozofka Hannah Arendtová až v poslednej vete knihy o procese s nacistickým zločincom Adolfom Eichmannom v roku 1961. Nebolo to nijaké monštrum, ale konformný človek s rešpektom voči autoritám. Nie Hitler či Stalin, ale milióny Eichmanov, ľudí ako my, opakovane otvárajú cestu zlu.

Prečo Stalin do posledného momentu veril Hitlerovi, že nenapadne jeho krajinu? Chystal sa sovietsky „vožď“ na preventívnu vojnu voči Nemecku? Prečo mala Červená armáda v prvých dňoch vojny také veľké straty?

Mizivá účasť verejnosti na plebiscite o tom, či Trenčania chcú, alebo nechcú v centre mesta Aupark, potvrdila klesajúci záujem slovenského ľudu o veci verejné. Zdá sa, že občanov, ochotných proklamovať svoj názor, ubúda.

Štát je rozumná vec. Pre niektorých dokonca mystická. Modlia sa k nemu verejne už šestnásť rokov, a pritom Slovensko tajne rozkrádajú. A vôbec ho nechránia. Ako minulý týždeň, keď kúsok štátu beztrestne okupovala Čína.