Čo som ako stredoškolák vedel o Slovákoch? Pomerne málo. Pritom jeden chlapec z našej ulice tam mal príbuzných.

Rok 2013 bude pre slovenských podnikateľov rokom bolestivého prispôsobenia. Okrem nutnosti vyrovnať sa s vládnymi opatreniami čaká ekonomiku aj výzva v podobe naďalej neistého vývoja u našich hlavných exportných partnerov v eurozóne.

Ak bol svet minulý rok prekvapený Arabskou jarou a Slovensko pádom svojej vlády, tento rok bol zvláštny tým, že nepriniesol prekvapenia, ale iba vopred očakávané veci.

Výsledky revolúcií v arabskom svete sú často katastrofálne. Ako príklad si vezmime Egypt. Za vlády Husního Mubaraka nebol slobodný. Potichu a aj nahlas sa však hovorilo o tom, že autokratická vláda je cenou, ktorú musí Egypt platiť za svoju stabilitu, ekonomické fungovanie a reputáciu pomerne spoľahlivého partnera pre zahraničie.

Nepeknú tvár našej justície dosiaľ symbolizovali najmä dvaja ľudia, Štefan Harabin a šéf Dobroslav Trnka. Tento rok zostavu doplnila aj šéfka inštitúcie, ktorá by mala byť výkladnou skriňou slovenskej spravodlivosti, teda predsedníčka Ústavného súdu.

Pár dní pred letnými prázdninami sa na internete objavil list, ktorý napísali dve učiteľky zo starobylého baníckeho mesta Dobšiná. Bola to politicky možno nekorektná, ale úprimná výpoveď o tom, ako dnes vyzerá v škole práca s niektorými skupinami Rómov.

Podnikateľ Marián Kočner dobre vie, prečo vystupuje ako budúci majiteľ spornej bytovky v Bernolákove. Práve on stojí podľa našich zistení za anglickou schránkovou firmou Mafferton Ltd., kde byty v konkurze skončia.

Americké voľby ma ako prívrženca republikánov potešili. Za utešenú konzervatívnu hodnotu totiž na rozdiel od niektorých pomýlencov v našich radoch považujem rešpekt k menšinám, niečo, čo nám šikovne ukradli americkí demokrati a európski liberáli, ale to nevadí, veď napokon aj oni môžu niekedy priniesť niečo osožné. Výsledok nechajme výsledkom, americký dom je hádam postavený natoľko pevne, že nech Barack urobí čokoľvek, vydrží.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Nula bodov, iba jedna správa. Túto stručnú SMS mi poslal v piatok večer v čase našej uzávierky jazykovedec Ľubor Králik, keď som ho poprosil, aby zistil, čo o tom uvádzajú kosovské zdroje. Ľubor ma ako tlmočník sprevádzal na väčšine z takmer päťdesiatich ciest do Kosova od vojny na jar 1999 až po súčasnosť. V piatok večer sa pritom na všetkých slovenských spravodajských stránkach objavila topspráva, že Bakiho Sadikiho vypátral Interpol v Kosove, pričom tamojší súd rozhodol o jeho vzatí do vydávacej väzby na štyridsať dní.