Po utorkovej volebnej noci to bolo zrejmé. Kráľ Bibi, ako izraelského premiéra Benjamina Netanjahua prezývajú nielen jeho prívrženci, ale aj časť západných médií, mal strhanú a unavenú tvár. Napriek víťazstvu. Tvár druhého v poradí, Yaira Lapida, žiarila.

Marek Kerles je spravodajca Lidových novín na juhu Česka. Okrem toho, že sa skvelo vyzná vo všetkých zákrutách sporu o výrub či nevýrub kôrovcom postihnutých lesov v Šumavskom národnom parku, v zákutiach juhočeskej politiky, v Temelíne, v sporoch o značku Budvar a v ďalších témach, ktoré by mal ako juhočeský patriot a spravodajca veľkého denníka sídliaceho v Prahe ovládať, číta Marek Kerles aj rakúske noviny. Číta ich takmer denne a ja ho podozrievam z toho, že si ich azda za tými hranicami aj kupuje. V Rakúsku má veľa známych, od hornorakúskych politikov až po rakúskych vyhnancov z Česka a českých sociálnych demokratov vo Viedni.

Asi máločo potešilo učiteľov krátko pred Vianocami viac ako dobrá správa od ministra Čaploviča, že peniaze vo výške viac ako 10 miliónov eur v rezorte ešte predsa len sú. Zlá správa je, že peniaze nie sú pre učiteľov, ale pre firmy, predávajúce mimoriadne predražený a nekvalitný produkt.

Slávny český polyhistor Jára Cimrman vysvetľuje menej známemu kolegovi Albertovi Einsteinovi svoju filozofiu externizmu slovami: „vec je tam, kde sa domnievame, že nie je, a nie je tam, kde sa domnievame, že je“. Ak napríklad v ruke držíme kúsok kriedy, podľa tejto teórie krieda napĺňa celý okolitý priestor a iba v mieste, kde kriedu vidíme, v skutočnosti nie je. To, čo držíme v ruke, je iba akási prázdna bublinka uprostred súvislého kriedového masívu...“.

V nepálskej turistickej sezone mám veľmi málo času na moje deti v Happy Home. Stále som v horách a keď zídem dole do Káthmandu, väčšinou sa stresujem v office, dohadujem z Nepálcami, ktorých ponímanie času je celkom odlišné, alebo jazdím na motorke hore-dolu a vybavujem. A tak sa vo mne kumuluje pocit viny – za to že nemám čas na decká, vždy ich len letmo vystískam, keď riešim niečo s dobrovoľníkmi, že nemám čas na svoje zdravie – návštevu doktorov odkladám niekoľko mesiacov, že nemám čas na seba – sadnúť si v tichosti doma a dať si šálku čaju alebo si prečítať knižku.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

Je malá, biela, a keď sa vám vysype, skáče po stole ako stádo bielych bĺch. Pozíciu najpestovanejšej plodiny na svete jej síce vyfúkla kukurica, no na tanier si ju každý deň naservíruje najviac ľudí na svete.

Čoraz silnejšie slovo majú v politike aj vo verejnom živote ľudia, ktorí prešli špičkovými svetovými univerzitami. Niektorých vidno viac, niektorých menej, ale ich vplyv je významný. Ak dnes na slovenskej pravici zaznie zaujímavý hlas či provokatívny politický návrh, často sú za ním traja výrazní poslanci – Daniel Lipšic (Nová väčšina), Radoslav Procházka (KDH) či Miroslav Beblavý (SDKÚ). Lipšic absolvoval postgraduálne štúdium na Harvard Law School, Procházka získal titul doktor právnych vied na Yale Law School, Beblavý absolvoval magisterské a doktorandské štúdium na starobylej škótskej University of St. Andrews (je to škola, na ktorej študoval aj britský korunný princ William).

Je to ako vzťah muža a ženy. Keď sa jeden dlhodobo usiluje o priazeň, no druhý mu nepovie úprimne, že ho odmieta, končí sa to zle. Po pol storočí „navrávačiek“ Turecko stráca s Európou, kam túžilo patriť, trpezlivosť. O čo prídeme, ak sa tak stane? A čo si dnes myslia Turci o EÚ?

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.