Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Turecko bez Európy

.časopis .týždeň vo svete

Je to ako vzťah muža a ženy. Keď sa jeden dlhodobo usiluje o priazeň, no druhý mu nepovie úprimne, že ho odmieta, končí sa to zle. Po pol storočí „navrávačiek“ Turecko stráca s Európou, kam túžilo patriť, trpezlivosť. O čo prídeme, ak sa tak stane? A čo si dnes myslia Turci o EÚ?

.na každom rohu predavač pečených gaštanov a kukurice, ale aj praclíkov z chlebového cesta, posypaných sezamom. A potom mačky, všade samé mačky. Žobrajúce deti sedia na chodníku a hrajú na umelohmotných klarinetoch, romány Orhana Pamuka sú vystavené ako trofeje pre turistov v regáloch kníkupectiev, kebabové mäso sa točí na železnej tyči pri ohni, podobne derviš tancuje v kruhu na pódiu reštarurácie v uličke za Modrou mešitou. Z cinkajúcej električky na trase medzi palácom Topkapi, Veľkým bazárom a Hagiou Sophiou – tento pôvodne byzantský chrám, neskôr prerobený na mešitu, dnes slúži ako konfesne „neutrálne“ múzeum – môžete zamyslene pozorovať staršie ženy, ktoré v obrovských sklenených výkladoch pred očami okoloidúcich pripravujú jedlo. Výletné lode v Bosporskej úžine premávajú medzi Európu a Áziou. Orient sa tu stretáva so západom. Istanbul je jediná metropola sveta, ktorá leží na dvoch kontinentoch. Mesto moslimské aj sekulárne, starodávne aj moderné. Založené pred 2 700 rokmi Grékmi prežilo vpády aj zemetrasenia. Istanbul bol centrom dvoch impérií – Byzancie a Osmanskej ríše, ktoré v dejinách patrili medzi najsilnejšie. To mesto je vesmír sám osebe, má stovky mien, Dvere k šťastiu alebo Druhý Rím. A, samozrejme, Konštantínopol a Byzantium.
 
.otec všetkých Turkov
Do iného Istanbulu, ako je ten dnešný, prišiel pred dvadsiatimi rokmi slovenský orientalista a turkológ Gabriel Pirický. Po štúdiách arabistiky na Karlovej univerzite v Prahe a islamskej spoločnosti a kultúry na Londýnskej univerzite získal v roku 1992 na Istanbulskej univerzite polročný kurz. To už mal za sebou krátku kariéru analytika v médiách a na ministerstve zahraničných vecí v Prahe. „Vtedy v zime sa delilo Československo a ja som nechcel byť pri tom,“ hovorí Pirický, keď sedíme pri tradičnom malom silnom čaji v najslávnejšej kaviarni Veľkého bazáru. Je podvečer, predavači si balia tovar. „Istanbul vtedy, to bol zápach uhlia a splodiny z Ikarusov. No aj mesto plné farieb, vôní a pestrostí, pričom u nás ešte vtedy vládla šeď. Šmelinári, najmä z Poľska, vozili odtiaľto plné autobusy textilu, od šmejdov až po ten kvalitný,“ dodáva Pirický s tým, že na rozdiel od arabského sveta sa tu nikdy necítil ako cudzinec, ani tu tak na neho deti nikdy nepokrikovali. Istanbul je úplne európske mesto pri mori, so zvlneným terénom, dokonca s ohľadom na južnú polohu netypicky chladné – nerastú tu palmy a v zime napadne sneh.
Koncentráciou pamätihodností toto mesto konkuruje Rímu. Zároveň tu vyrástli mrakodrapy a všade na vás „padajú“ globálne značky. Už Osmanská ríša sa veľmi usilovala prekonať svoju zaostalosť silnou orientáciou na Západ, najmä na Fracúzsko. „Vyvolený a dokonalý otec všetkých Turkov,“ ako tu dodnes volajú zakladateľa Tureckej republiky v roku 1923 Mustafu Kemala Atatürka, si z modernizačných úsilí urobil os radikálnej premeny. A myslel to smrteľne vážne. Prvý sekulárny štát v moslimskom svete ukončil v Istanbule vládu chalifátu a hlavné mesto preniesol do Ankary. Kemalistické reformy sa zavádzali autoritatívne, ich „otec“ sa od detstva búril proti tradičnému islamu, podobne ako sovietski komunisti aj on považoval náboženstvo sa prameň zla. Zdrvujúcim tempom menil všetky oblasti života. Pod hrozbou smrti (deviatich skutočne popravil) napríklad zakázal mužom nosiť fezy, tradičné červené čapice kónického tvaru, ktoré nahradili klobúky európskeho strihu. Kemalisti zrušili mnohoženstvo a náboženské sobáše, europeizácia pokračovala reformou kalendára či radikálnou emancipáciou žien: samotný Atatürk išiel príkladom, keď sa jedna jeho adaptívna dcéra stala profesorkou histórie, zatiaľ čo druhá pilotovala vojenské lietadlo. S cieľom zlepšiť postavenie žien sa už v roku 1929 organizovala súťaž o Miss Turecka. Otec všetkých Turkov vo vysokom tempe modernizoval všetko, od rodiny po štát, rušil mystické rády, no jeho srdcovou témou až do smrti v roku 1938 ostal jazyk. Nahradil arabské písmo latinkou a prišiel s novou turečtinou, tej však ľud (aj on sám) iba ťažko rozumel. problém mal tak trochu s mierou, čoho dôkazom je jeho slávny Prejav o udalostiach z rokov 1919 až 1927, ktorý prečítal na zjazde republikánskej strany. Trval 36,5 hodiny a prezident ho prednášal niekoľko dní.
Podobne ako iné typy sociálneho inžinierstva, ani kemalizmus sa neuplatnil do dôsledkov. Pirický upozorňuje na špecifiká miestneho sekularizmu, v skutočnosti tu neexistuje odluka cirkvi od štátu, ale naopak, štátna inštitúcia kontroluje dianie a prejavy v mešitách a schvaľuje imámov, teda duchovných. Pocit z úplne iného než moderného Istanbulu vás ovládne, keď navštívite štvrť Fatih-Çarşamba, niekedy sa jej hovorí aj istanbulská Mekka. Od hlavy po päty v čiernom zahalené ženy, voči návštevníkovi ostražité správanie, gigantická sieť koránových škôl, muži sa na uliciach nezdravia po turecky „merhaba“, ale „es selamü alejküm“. Spoločenstvo Ismaila agu sa považuje za najkonzervatívnejšie krídlo naqšbandíjovského súfizmu v Turecku. Jeho členovia sa vyznačujú „islámskym“ štýlom odievania (kiyafet), ktorý podľa nich pochádza ešte z čias proroka Mohameda. Počas prechádzky touto štvrťou, v niečom pripomínajúcou ortodoxnú jeruzalemskú Mea Šarim, si vedľa mešity Ismaila agu nemôžeme nevšimnúť najväčšiu koránovú školu v Turecku a v širšom okolí. Pritom iba niekoľko desiatok metrov odtiaľ stojí nemenej grandiózna grécka ortodoxná škola z 19. storočia. „Sociológ Müfit Yüksel interpretuje túto teritoriálnu blízkosť ako zápas o vizuálnu i faktickú dominanciu nad štvrťami Fatih a Fener, ako aj nad celým mestom,“ vysvetľuje Pirický a pokračuje: „Upozorňuje tiež, že povolením výstavby koránovej školy fakticky štát nepriamo vytvoril protiváhu historicky výraznej prítomnosti Grékov v tejto oblasti. Ide o reakciu na historicky významnú byzantskú identitu zmieneného priestoru – v štvrti Fener sídli ortodoxný patriarchát a nachádza sa tam napríklad aj bulharský kostol –, ktorá vyvoláva na muslimsko-tureckej strane snahu dať najavo, kto je v súčasnosti v Istanbule skutočným pánom.“
 
.pol storočia a dosť?
Technologicky aj inak zaostávajúca Osmanská ríša bola pred sto rokmi považovaná za chorého muža Európy. To sa výrazne mení, minulý týždeň turecký premiér Receep Tayyip Erdogan v Nemecku na rovinu hovoril, že sa budú uchádzať o vstup do Únie iba do roku 2023, potom už nie. Dôvody sebavedomia sú zrejmé: Turecká ekonomika má naďalej, aj v čase krízy, rast na úrovni 7 až 8 percent ročne, o čom sa Európe, utopenej vo vlastných problémoch, ani nesníva. O rozdieloch v demografických trendoch ani nehovoriac. V tom je práve problém, najmä Nemci a Francúzi si iba ťažko vedia predstaviť, že najľudnatejšou krajinou Únie bude 78-miliónové moslimské Turecko s priemerným vekom populácie 29 rokov. No na rovinu mu to nepovedia.
Ankara sa stala pridruženým členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva, prechodcu EÚ, už v roku 1963, pričom  od roku 1987 rokuje s Bruselom o plnom členstve. Keď sa stal v roku 2002 prvýkrát premiérom Erdogan, vytýčil si ako hlavný cieľ bezpečné ukotvenie Turecka na Západe. Rokovania sa vlečú, napriek pokroku Turecka v najviac kritizovaných oblastiach postavenia národnostných menšín a ľudských práv. To plodí, pochopiteľne, pocity zrady a ohrdnutia. Zatiaľ čo v roku 2004 bolo za členstvo v únii 73 percent Turkov, vlani to už bolo iba 38 percent. Nikto nahlas nepovie, že s Európou končia, Turecko nemá inú alternatívu, ako úzke napojenie na technologicky vyspelú Úniu, no tamojšie obchodné a podnikateľské kruhyčoraz častejšie hovoria, že sa obrátia na východ.
Erdoganova Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), ktorá má islamistické korene, vlani tretíkrát výrazne, so ziskom asi polovice hlasov, vyhrala voľby. Starnúci premiér sníva o tom, že rola sultána by mu sedela lepšie než úloha šéfa exekutívy v parlamentnej demokracii a uvažuje o zavedení prezidentského systému. S tým, že podobne ako Putin s Medvedevom v Rusku, aj on by si s dnešným prezidentom  Abdullahom Gülom iba vymenil pozície. Tomu sa však do podobných rošád príliš nechce. Akokoľvek, konzervatívny premiér Erdogan upevňuje svoju moc nad donednávna samostatným štátom v štáte – nad armádou. Generáli sa v minulosti už viackrát pokúsili o štátny prevrat, najnovšie Erdogan zvolal Najvyššiu vojenskú radu a po odchode štyroch odbojných najvyšších veliteľov upevňuje svoju moc nad armádou. Dobre si pritom uvedomuje, že popularitu jeho AKP môže ohroziť iba jedna vec, otvorený vojenský konflikt s Asadovým režimom v Sýrii. Mobilizoval, no chce sa mu zo všetkých síl vyhnúť. Na hraniciach už je pritom stotisíc utečencov a turecké dediny sú občas ostreľované zo sýrskeho územia.
 
.plnoprávny kandidát, nie člen
Andrew Finkel sa narodil v americkej Filadelfii, jeho rodičia emigrovali pred nacizmom z Európy do Ameriky. „Prišiel som do Turecka s rodičmi v roku 1967 ako štrnásťročný tínedžer. Môj otec pracoval pre kávovú spoločnosť, ktorá tu podnikala. Vtedy mal Istanbul 1,2 milióna obyvateľov, bolo to mesto na okraji Balkánu, čierna opona kdesi medzi Orientom a zvyškom sveta. Pamätám sa, že vtedy ešte nebol most cez Bosporskú úžinu a nedal sa tu ani kúpiť toaletný papier, lebo ho nedovážali,“ smeje sa Finkel, keď sedíme pri (tureckej) káve u neho doma, na ázijskej strane Istanbulu. Po hodine príde domov s nákupmi jeho manželka, známa škótska historička a uznávaná odborníčka na Osmanskú ríšu.
Finkel sa už ako dospelý do Turecka vrátil začiatkom 80. rokov, aby sa tu venoval výskumu v rámci doktorátu z histórie. Vtedy bolo Turecko chudobné, pomáhal mu Marshallov plán. „Istanbul mal päť miliónov obyvateľov, dnes má štrnásť. Teda každú dekádu môjho života takmer zdvojnásobil svoju populáciu. Je to magnet, tvorí 40 percent tureckej ekonomiky,“ pokračuje Finkel s tým, že Istanbul, dnes už jeho domov, nepovažuje za mesto, skôr za krajinu samu osebe. A zdôrazňuje, že má vyššie HDP a viac obyvateľov ako, povedzme, Maďarsko. No bájne mesto jeho detstva je preč navždy. Ako starý profesor v Bergmanovom filme Lesné jahody sa aj on vracia niekam, kde to spoznáva iba ťažko. „Istanbul je nepriateľ histórie, všetko sa tu mení príliš rýchlo,“ dodáva historik, ktorý od roku 1989 píše pre turecké aj popredné zahraničné médiá: má pravidelný stĺpček v New York Times, prispieva aj do britského Economistu. Najčastejšie píše o tureckej politike. Zdôrazňuje, že Turecko je od roku 1995 členom Colnej únie, jeho tarifný systém, ktorý uplatňuje voči zvyšku sveta, vytvoril Brusel. No Európa sa výrazne mení, stáva sa čoraz viac politickou úniou – a tam Turecko zatiaľ nepatrí.
Zásluhou európskych ašpirácií Ankara dostáva miliardu eur priamych zahraničných investícií ročne. „V roku 2000 som hovoril vtip, že Turecko sa vlastne ani nechce stať plnoprávnym členom EÚ, vyhovuje mu ostať plnoprávnym kandidátom na členstvo. S tým, že na rozdiel od stredoeurópskych krajín po roku 1989 nejde v jeho prípade o akýsi návrat do Európy, kde už predtým patrili, ale o celkom nový historický projekt. Pre Európanov je však príliš veľké a príliš moslimské, kedysi bolo aj príliš chudobné, no to už neplatí,“ vraví Finkel s tým, že ak sa Únia rozdelí na jadro a chudobnejší juh, tak Turecko sa oveľa ľahšie integruje – do toho druhého. On sám nevidí dôvod, prečo by sa tak nemalo stať. „Poznám turecké elity, pre ktoré je EÚ naďalej inšpiratívny projekt. Hovoria o garancii liberálnych slobôd a prosperite. No zároveň sa smejú, že je to ako v jednom americkom filme, kde hrdina hovorí, že nikdy nevstúpi do klubu, ktorý ho akceptuje ako člena,“ uzatvára Finkel.
 
.bod zlomu
Holandský historik Joost Lagendijk bol v rokoch 1998 až 2009 poslancom Európskeho parlamentu (EP) za Stranu zelených. Venoval sa zahraničnej politike a rozširovaniu, najmä Balkánu.  Osem rokov viedol turecko-európsku delegáciu EP. Aj jeho príbeh, podobne ako ten Finkelov, sa preplietol s Tureckom: v roku 2006 sa oženil s tureckou novinárkou a žijú odvtedy šťastne v Istanbule. Lagendijk najprv tri roky učil na súkromnej univerzite, v poslednom čase má pravidelne dvakrát týždenne stĺpčeky v najväčšom tunajšom denníku Zaman, ktorý má miliónový náklad.
„Až do roku 1999 bolo členstvo Turecka v EÚ snom, nie veľmi realistickým, pretože Európa ani Turecko na to neboli veľmi pripravení. Potom Turecko potrebovalo päť rokov na splnenie Kodanských kritérií. Erdoganove vlády pracovali od roku 2002 na splnení všetkých kritérií a implementácii reforiem. Bolo tu veľa entuziazmu, štyri pätiny Turkov boli za Úniu. V roku 2005 sa začali oficiálne rozhovory  – a odvtedy ide všetko zlým smerom. Európa upadla do problémov, ktoré má sama so sebou. Merkelová a Sarkozy sa tvrdo postavili proti členstvu Turecka,“ objasňuje Lagendijk bod zlomu. No ten nastal aj na tureckej strane: „Ekonomika išla dopredu, demokracia sa zlepšovala a Turci sa naraz zháčili: čo sa to tu deje? Začali sme prístupové rozhovory, robíme všetko, čo od nás požadujete a vás to nezaujíma? Nech urobíme čokoľvek, nepustíte nás medzi seba?“
Lagendijk pripomína, že mnohí v Európe vidia Úniu ako Francúzmi dizajnovaný a Nemcami platený projekt. Ak by do EÚ vstúpilo Turecko, možno naberie na váhe tandem Nemecko-Turecko na úkor Francúzska. „S názorom, že Európa je kresťanský klub, kam prevažne moslimské Turecko nepatrí, nesúhlasím. Tento argument sa potom objavil aj v domácej tureckej debate. Začala sa pingpongová hra extrémov, čo otrávilo vzájomné vzťahy. Pretože aj Turci, ktorí chceli do EÚ, videli, že na európskej strane je veľký odpor,“ dodáva Lagendijk s tým, že potrvá podľa neho dlho, kým si Európa uvedomí, že už nie je kresťanský, ale sekulárny klub. „Takisto tu. Všetci sú moslimovia, no iba štvrtina Turkov chodí do mešity. Je tu boom tureckého vína, po ramadáne ho pijú vo veľkom, najmä religiózna stredná trieda. Arabi aj preto Turkov nemajú radi, považujú ich za light moslimov,“ uzatvára Lagendijk, ktorý je za vstup Turecka do únie, no odhaduje to ešte na osem až desať rokov.
 
.skôr za ako proti
Autíčko regionálneho novinára najväčšieho tureckého denníka Zaman Abdullaha Kalabacaka stúpa do kopcov. Za nami ostáva stotisícový Zonguldak, mesto pri Čiernom mori, vzdialené 300 kilometrov od Istanbulu. Ak chcete vedieť, čo si myslia o svete a o Únii iní Turci ako tí v kozmopolitnej metropole, tento odľahlý kút je dostupnejší ako chudobné dedinky v juhovýchodnej Anatólii. Okrem toho, v Turecku sa hovorí „Zet ako Zonguldak“. Ako sa žije v poslednom písmene abecedy?
Pre výstavbu plynovodu obchádzame rozkopané cesty aj priehradu na pitnú vodu. O kúsok ďalej je miesto na obradné zarezávanie oviec, ktoré dala postaviť miestna bunka vládnej strany AKP. Príliš jej to nepomohlo, Zonguldak a okolie je baštou republikánov z kemalistickej CHP, najstaršej strany v Turecku. Míňame aj sady  s lieskovými orechmi, v Turecku sa vypestujú až tri štvrtiny celosvetovej produkcie tejto pochutiny. Letecká spoločnosť Turkish airlines, ktorá sa hrdí už druhýkrát získaným ocenením najlepších aerolínií v Európe, za hrsť orechov ponúka pasažierom pred štartom namiesto bonbónov. „V tomto kraji sa kedysi na neplodnosť liečila jedna zo žien iránskeho Šácha Rézu Páhlavího. Bola to Angličanka,“ vysvetľuje Kalabacak a dodáva, že aj tak mu neporodila potomka. Novinár priznáva, že on sám do týchto hôr nechodieva, vraj na to nemá čas. „No keď ho mám, idem s rodinou k Čiernemu moru,“ dodá pohotovo vzápätí.
Po štvrťhodinke prichádzame do dedinky Kardeşler. Na ľudoprázdnom námestíčku s rozpadávajúcimi sa domami pofajčievajú pri čajovni traja chlapíci. Pozývajú nás dnu. Prvý vysvetľuje, že v lete má Kardeşler 200 obyvateľov, v zime iba čosi vyše 40. Rodiny s deťmi idú vtedy dolu do mesta, kde je najbližšia škola. Priemerný vek je tu údajne 65 rokov. Pri otázke, kedy tu bola naposledy svadba a kedy sa tu narodilo dieťa, sa muži usmejú. „Pred piatimi rokmi sa tu na kopci narodilo dieťa a svadba tu bola pred mesiacom,“ vysvetlia.
Muži hovoria, že v 60. a 70. rokoch aj oni jazdili ako gastarbeitri za prácou do Nemecka, no dnes už sú na to starí. A tunajší mladí do Európy už za prácou ísť nemusia, získali ju v tureckých mestách. Pri otázke na prípadný vstup ich krajiny do EÚ je chvíľu ticho, potom prehovorí imám, ktorý sa radšej nepredstaví: „Sme za európske technológie, tie sú pre nás prínosom, no z hľadiska kultúrnych a náboženských odlišností Európu odmietame.“ Ostatní súhlasne prikyvujú s tým, že ak by bolo v Turecku referendum o vstupe do Únie, argumenty za by asi u nich prevážili. Imám potom odíde do mešity, pripraviť sa na piatkovú modlitbu.
 
.vymedzenie voči Európe
Novinár Abdullah Kalabacak (33) je dynamický mladý muž; v jednej ruke mobil, v druhej vysielačka. Aj pri večeri. Nemá voľno nikdy, v tejto chvíli oznamuje do redakcie správu o menšom baníckom nešťastí, zaobišlo sa, našťastie, nez obetí. „Pôvodne som chcel byť učiteľ náboženstva, na strednú školu som chodil na náboženské vedy. Na fakultu religionistiky som sa však nedostal. V roku 1997 armáda tzv. postmoderným prevratom zosadila Erbakanovu vládu a radikálne znížili počty študentov religionistiky,“ vysvetľuje Kalabacak a dodáva: „Potom som vyštudoval žurnalistiku. Túto profesiu som si obľúbil, keď som prišiel na to, že môžem pomôcť niektorým ľuďom. Keď tu raz ostal v baniach uväznený štyri dni jeden baník, a jeho zúfalí príbuzní už pripravovali na cintoríne hrob, pretože vedenie baní sa nesnažilo ho zachrániť, napísal som o tom článok. Až potom štát začal konať a baníka na piaty deň zachránili.“
A práve baníctvo určuje charakter Zonguldaku. Za Osmanskej ríše to bola bezvýznamná dedina. Veľa sa toho nezmenilo ani v roku 1848, keď tu istý Uzum Mehmed objavil čierne uhlie. Až po vzniku Tureckej republiky v roku 1923 sa stal zo Zonguldaku najvýznamnejší uhoľný revír v celej krajine, kde v časoch najväčšej slávy fáralo až 50-tisíc baníkov. No kemalistická a proletárska bašta začala postupne upadať, Turecko dovážalo lacnejšie uhlie zo zahraničia a najmä ho nahrádzalo plynom, takisto dovážaným. V 90. rokoch ešte nespokojní baníci tiahli na Ankaru, no s požiadavkami na udržanie miest neuspeli. Dnes tu pracuje asi 10-tisíc baníkov. Novinár Kalabacak si napriek tomu myslí, že Erdoganova vláda krajine prospela. Pri moci je jediná strana, AKP, a na rozdiel od minulosti politickou scénou neotriasajú ustavičné súboje koaličných partnerov. V Európe Kalabacak nebol, no ak by mohol, chcel by ísť do Nemecka alebo do Anglicka. Zaujíma ho tamojší životný štandard, chce poznať medziľudské vzťahy a najmä by rád zistil, prečo bola v modernizácii Európa úspešnejšia ako Turecko. Odpoveď pritom pozná už vopred. „Počnúc renesanciou zanechala Európa stredovek a vydala sa novou cestou. Prvé pravidlo islamu je čítaj, druhé pracuj. Napriek tomu, nie moslimovia, ale európski kresťania tieto pravidlá aplikovali a stali sa v tom úspešní. Kresťanstvo a vašu kultúru nechceme preberať, no štandardy modernej spoločnosti áno,“ uzatvára svoje úvahy turecký novinár.
Vyslovene odmietavý názor na EÚ majú pritom štyria študenti medzinárodných vzťahov na Kultúrnej univerzite v Istanbule, kde učí aj Slovenka Silvia Tiryaki (pozri rámček). Zhodujú sa na tom, že pred pár rokmi by to bol pre Turecko prínos, no dnes už je podľa nich na tom lepšie ako Únia. „Ak nás nechcú, nechceme ani my ich,“ dodáva sebavedome Ebru, jedna zo študentiek. Ktovie, čo budú hovoriť o pár rokov, ak sa aj Turecko ocitne v problémoch.

Tento článok vznikol pre projekt Next In Line spolufinancovaný Európskou úniou. Za obsah projektu zodpovedá výhradne nadácia Transitions a nemusí odrážať postoje EÚ.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite