Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.

Moje deti v nepálskom sirotinci boli posledné roky týrané. Ich vlastným šéfom, zakladateľom a najbližším človekom. Boli kruto bité, trestané zhnitým jedlom a zastrašované, že ak mi niečo povedia, budú bité ešte viac. Dialo sa to za mojím chrbtom a ja som to nevidela. Teraz, keď to prasklo a ja a môj tím dobrovoľníkov sme začali konať, zbierať evidenciu o týraní, zhromaždili ako svedkov učiteľov z našej školy, zhromaždili skutočných rodičov detí, o ktorých nám bolo tvrdené, že zomreli, kontaktovali nepálske médiá a dobročinné organizácie po celom svete, hrnieme sa do vôd, v ktorých nevieme plávať.

Pri skúmaní moderných slovenských dejín treba upozorniť na jeden špecifický znak. Všetky emancipačné procesy sa uskutočnili bez širokej podpory domáceho obyvateľstva a boli viac vyjadrením vôle autoritatívneho vodcu ako demokratického rozhodnutia národa. Štúr vytýčil roku 1848 politický program Slovenska ako samostatnej korunnej krajiny proti vôli väčšiny vtedajších Slovákov. Ani Československo by nikdy nevzniklo, keby o tejto otázke prebehlo na Slovensku referendum, väčšina obyvateľstva by sa rozhodla pre zotrvanie v Uhorsku.

Predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková napísala ďalší verejný list šéfredaktorovi .týždňa Štefanovi Hríbovi. Keďže jej list má opäť neoceniteľnú výpovednú hodnotu, pred ktorou sa musia naše novinárske štandardy iba nemo skloniť, rozhodli sme sa ho opäť uverejniť bez zásahov, v pôvodnom rozsahu aj znení.

Po nedávnom texte o pokutách, ktoré dnes hrozia viacerým novinám, aj po našich článkoch o súdoch a prokuratúre, som dostal mnoho reakcií s otázkou, či je .týždeň existenčne ohrozený. Je aj nie je.

Nižšieho chlapíka s výraznou čeľusťou som prvýkrát stretol pár mesiacov po vojne, v lete 1999, na oslavách v akejsi dedine na západe Kosova. Srbi volajú túto oblasť Metohija, Albánci Dukagjin. Vystúpil z obstarožného, no dostatočne veľkého mercedesu, ktorý mal namiesto ŠPZ ceduľku s veľavravným nápisom H-A-R-A-D-I-N-A-J. Čo viac, však?

Slovensko patrí do tej časti Európy, kde sa štrajkuje málo. Našťastie. Štrajk je krajné riešenie a mal by prichádzať v krajnej situácii – o to nevhodnejšie je, keď sa stane súčasťou životného štýlu. Aj odporcovia štrajkov ako takých však majú porozumenie pre také situácie, v akej sa dnes nachádzajú slovenskí učitelia. Mnohí rodičia i učitelia, ktorí sami neštrajkujú, vyjadrujú s myšlienkou učiteľského kroku porozumenie.

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

Keď sa skončilo polouzavreté premietanie filmu Od Fica do Fica, zaznel vrelý a zaslúžený potlesk. Mne tlieskať nešlo. Zopár minút som v plnej sále pozeral do prázdna, až mi napadla zvláštna vec.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.