Peter Sagan má za sebou ťažké obdobie. Napriek tomu však na Tour de France dokáže pravidelne podávať skvelé výkony. Tento rok nie je výnimkou. V čom teda tkvie výnimočnosť žilinského rodáka?

Už viac ako dvanásť rokov u nás platí zákon o osobnom bankrote. Aj napriek tomu si nie všetky dotknuté osoby, pre ktoré by mohol byť ideálnym riešením, neuvedomujú a nevedia, čo to všetko vlastne pre nich znamená, a aké výhody im z toho všetkého vôbec plynú.

Myslím, že tie telefonáty bývali pre našich veľmi stresové. Tešili sa, že počujú hlas rodiny spoza železnej opony, to iste áno. Ale zároveň vedeli, že Veľký brat neúnavne počúva.

Ak k rozprávaniu o mužoch – lebo v našom výbere sú najmä muži – niečo chýba, tak je to príbeh žien. Nielen tých, ktoré sa samy rozhodli pre konfrontáciu s režimom (Hana Ponická). Dôležité je spomenúť aj tie, ktoré sa medzi neprivilegované osoby režimu dostali vďaka svojmu partnerovi. Pre mnohé rodiny to bola najťažšia skúška, a nie všetky rodiny v nej obstáli.

Sedemnásty november 1989 je najdôležitejší dátum Slovenska. Ale súčasne cítim, že k Slovensku – a nielen tomu Ficovmu – symbolika tohto dňa ani po 20 rokoch veľmi nepasuje.

Bol som v tých horúcich chvíľach (koncom roka 1990) v každodennom styku s protagonistami tejto drámy. Situácia bola skutočne iracionálna a neprehľadná.

Dobro nuda. Koho zaujíma? Dobrý film, dobrá kniha, dobrý obraz – všetko je o tom, že niečo nefunguje. Že do počiatočného dobra, alebo dobrého úmyslu sa miesi zlo. Zlo s ľudskou, anjelskou, aj diabolskou tvárou. Zlo dočasné aj trvalé.

Sociálne experimenty založené na predpoklade, že všetci v komunite sú poctiví a nezištní, dávajú do spoločného podľa svojich možností a berú len podľa svojich potrieb, jednoducho nefungujú. Keď nejaký taký model predsa len funguje, znamená to, že sme si niečo podstatné nevšimli, alebo že tomu, kto na to celé dopláca, ešte nedošla trpezlivosť. Alebo peniaze.

Uznávaný a nekompromisný newyorský filmový kritik Anthony Lane sa bol pozrieť v Osle na pesničkovú súťaž Eurovízie a napísal pre Newyorčanov o svojich zážitkoch zdrvujúcu osemstranovú esej. Dosť presne v nej identifikuje základné problémy európskej pop-music – ignoráciu anglo-amerických vplyvov a nedostatok profesionality. Je to fakt – v oblasti džezu nemá Európa, ba dokonca ani Slovensko problém akceptovať americké výdobytky a vďaka tomu sa aj vyrovnať špičkám, ale v pope vládne žalostný amatérizmus.

Varšava je vlastne jeden veľký pomník. Varšavčanom, trochu sa medzi nich po tých desiatkach návštev poľského hlavného mesta tiež počítam, to už tak nepripadá. Ale ľuďom, ktorí sa sem prisťahujú, ako sa to stalo pred rokmi novinárke Agnieszke, to neujde.