Vrece zemiakov, mačka vo vreci... Ani po volebnom víťazstve Andreja Kisku väčšina komentátorov budúceho prezidenta nešetrí. Akoby voľby s tým obrovským náskokom aj tak vyhral len vďaka Ficovi a mohol gratulovať len a len jemu. Istý bratislavský „arbiter elegantiarum“ dokonca nazval jeho výsledok ako prekvapivý, vzhľadom na jeho „primitívne podnikanie“. Musela som sa zasmiať – známeho experta poznám a viem, že priviedol na mizinu frajerku aj so všetkými jej úsporami a potom ju opustil. No čo, chlapec má charizmu, nemusí primitívne podnikať ako nejaký Kiska... Takmer všade tie cynické, vlažné reakcie. Do mŕtvoly si každý kopne, ale do víťaza?

Najlepšie soundtracky sú tie, ktoré môžu existovať aj bez samotného filmu ako napríklad album Inside Llewyn Davis a to vďaka jeho producentovi T-Bone Burnettovi, držiteľovi prestížnych Grammy a Oscarov.

Známe delenie o Amerike z Marsu a Európe z Venuše dostalo nové opevnenie. Zatiaľ čo Biely dom ohlásil smerom k Rusku individuálne sankcie, do Čierneho mora vyslal torpédoborec a do Poľska letku stíhačiek F-16, summit premiérov v Bruseli reagoval na okupáciu Krymu prerušením rokovaní o vízovom režime a novej obchodnej dohode s Ruskom. Čiže presne tých rokovaní, ktoré sa v prvom prípade ťahajú od roku 2007 a v druhom pauzujú už teraz. Takže rozhovory, ktoré sa doteraz vliekli slimačím tempom, sa povlečú ešte pomalšie, a tie, ktoré sa neviedli vôbec, sa nebudú viesť ani oficiálne. Takto vyzerajú európske „sankcie“ za ozbrojenú agresiu na území suverénneho štátu a jeho pripojenie k Rusku. Taká je budúcnosť Krymu, o ktorej nemohol mať pochybnosť ani jeden z politikov, ktorí sedeli za stolom v Bruseli.

Nerád sa priznávam, že žijem v Číne. Niežeby som sa za to hanbil. Je to preto, že ten rozhovor prebieha vždy úplne rovnako. Žijem v Číne. – „A to ťa baví tam stále meditovať? A to ti nevadí, že ti tam tí komunisti nič nedovolia?“ A ja potom vyvraciam názor a) alebo názor b). Lebo toto sú dve hlavné veci, ktoré sa o Číne píšu, a preto musia byť jediné a správne.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

Ulica Infanta y Vapor, osem hodín večer. Lešenie sa ozýva pod váhou robotníkov. Je tu tma, ale dvaja maliari napriek tomu maľujú fasádu domu, zakrývajú špinavý balkón. Času je málo, druhý summit Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (CELAC) sa má začať len o niekoľko hodín. Ulice, kadiaľ budú prechádzať prezidentské kolóny, musia byť tip-top, nový asfalt, treba zakryť diery aj chudobu. Reálna Havana sa tiež skryje za iné mesto, špina hromadená po celé dekády bude zakrytá farebným kobercom. Nie nadlho.

Aj keď nový rok so sebou do Británie nepriniesol záplavu rumunských a bulharských prisťahovalcov, odstránenie obmedzení pre pohyb pracovníkov z nových členských krajín Európskej únie po 1. januári tohto roku rozprúdilo živú verejnú debatu. Je to, žiaľ, debata, v ktorej si konzervatívci a zástancovia slobodného trhu zvolili zlú stranu.

Podnikateľ Boris Kollár je vďaka svojmu netradičnému životnému štýlu veľkým obľúbencom bulváru. Ochotne predvedie všetky svoje ženy i deti. Ale raz sa naozaj nahneval a rozhodol sa súdiť s vydavateľom Plus 7 dní. Výsledok je naozaj kuriózny a verím, že pobaví aj tých, čo nie sú milovníkmi bulváru.

V jedno februárové predpoludnie prišiel Yves Bouvier do monackého sídla patriaceho jednému z jeho najlepších klientov. Očakával, že Dmitrij Rybolovlev, ruský miliardár a majiteľ futbalového klubu AS Monaco, mu vyplatí desiatky miliónov dolárov za nedávno získaný obraz od Marka Rothka s názvom Číslo 6 Violet, Vert et Rouge.