Po nedávnom texte o pokutách, ktoré dnes hrozia viacerým novinám, aj po našich článkoch o súdoch a prokuratúre, som dostal mnoho reakcií s otázkou, či je .týždeň existenčne ohrozený. Je aj nie je.

Nižšieho chlapíka s výraznou čeľusťou som prvýkrát stretol pár mesiacov po vojne, v lete 1999, na oslavách v akejsi dedine na západe Kosova. Srbi volajú túto oblasť Metohija, Albánci Dukagjin. Vystúpil z obstarožného, no dostatočne veľkého mercedesu, ktorý mal namiesto ŠPZ ceduľku s veľavravným nápisom H-A-R-A-D-I-N-A-J. Čo viac, však?

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.

Najvyššiu ponuku na vydavateľské práva Satanských veršov prekonala v roku 1988 iná ponuka o celých stotisíc dolárov. Literárny agent Andrew Wylie, verný svojej prezývke „Šakal“, povedal svojmu klientovi, aby ju odmietol.

Agenti sú medzi nami. Nedávno na budapeštianskej univerzite historici rokovali o kolaborácii a tzv. otázke agentov. V Maďarsku je to ťažké dedičstvo. Po roku 1947 boli prvé demokratické voľby presne pred 22 rokmi a túto otázku sa dodnes nepodarilo vyriešiť. Dobre sa pamätám, veď sám som bol v politike, keď na jeseň roku 1990 do ústredia Maďarského demokratického fóra prišiel roztrpčený vedúci parlamentnej frakcie a povedal: Viete, že medzi nami je najviac agentov?! Pravdaže, povedal som, naša frakcia je predsa najväčšia a je prirodzené, že komunistická tajná služba sem poslala veľa ľudí.

Dlaždičky na stenách, obrazovka zakrytá zeleným súknom a kovová tabuľa, na ktorej zvyčajne ležia injekčné striekačky. Tak vyzerala kabínka, kde som dnes ráno volila delegáta do mestského zhromaždenia našej ľudovej republiky. Volebná miestnosť bola umiestnená v ordinácii lekára. Prorocké, pomyslela som si. Prorocké preto, lebo moja krajina je v kóme.

Rozbehla sa bookovacia sezóna. Alebo bukovacia? Poslovenčene vyzerá toto slovo smiešne, hlavne ak bukujete niečo dubové. Terminologicky to pripomína drevospracujúci priemysel, pričom však ide o priemysel hudobný. Mám rád spojenie hudobný priemysel, hlavne keď si predstavím naše poľnohospodárske reálie. Som v Londýne, chodíme po agentoch a po koncertoch. Dejú sa fantastické veci, každý večer tu hrá toľko kapiel ako v Bratislave za pol roka a to tu nemajú tak perfektne dotovanú kultúru.

Kto by nechcel vedieť, kde sa práve nachádza. Nemyslím ani tak v akej životnej fáze, ale skôr poznať svoje miesto na Zemi, teda na mape, svoje zemepisné súradnice. Iná vec je, či si prajeme, aby o našej polohe vedel aj niekto iný. To sa nám, majiteľom mobilov, môže ľahko stať.

Film Martina Scorseseho Posledné pokušenie Krista, natočený podľa novely gréckeho spisovateľa Nikosa Kazantzakisa, vyvolal v roku 1988 búrku protestov.