V medzivojnovom období špičkových architektov vzrušovala predstava kvalitného bývania pre široké masy. Navrhovanie dobrých a cenovo prístupných bytových domov bola veľká výzva. Dnes je to v architektúre skôr okrajová téma.

Mám taký pocit, akoby viacerí očakávali moje vysvetlenie na tému Koncert pre Jara Filipa a moja neúčasť. Rozpitvávajú to médiá, ktoré do toho nevidia, tak sa pokúsim opísať situáciu. Na to však musím začať v minulosti a musím byť osobná. Veľmi. Vyrastala som bez svojho biologického otca. Nič zvláštne, vyrastá tak veľa detí. Počas týchto 16-tich rokov bolo veľa chvíľ, ktoré mi ho pripomínali. Keď bol v telke a program niekto záhadne prepol, keď bol v divadle za zavretými dverami a ja som ho tajne pozorovala, keď som nakrúcala prvý film, robila prvé vystúpenia a rozmýšľala, či ma vôbec vidí, či o mne vie.

Umelecký riaditeľ Thierry Frémaux predstavil jednu z najsilnejších súťažných kolekcií za posledné roky. Patrilo sa. Najprestížnejší filmový festival písal svoju 65. kapitolu.

Celý uplynulý týždeň som nemohol spať. Skúšal som na ľavom, na pravom boku, vody sa napil, vstal som a znovu si ľahol, ale oči sa nie a nie zavrieť, aj sladký sen ma zďaleka obišiel. Už vidím tie zlovestné úsmevy niektorých čitateľov, počujem, čo si hovoria o dôvodoch mojej bezsennosti.

V českej tlači sa objavila spomienka Martina Porubjaka, bývalého podpredsedu slovenskej Čarnogurského vlády, že niekedy v prvej polovici roku 1992 (teda nielen za federácie, ale i pred voľbami 1992, ktoré nasmerovali Česko-Slovensko k rozdeleniu) vtedajší minister vnútra Ladislav Pittner na zasadaní vlády predniesol „analýzu“ o tom, že „české“ lietadlá by mohli bombardovať Bratislavu oveľa ľahšie, než by tie „slovenské“ štartujúce zo Sliača mohli bombardovať Brno. A ako sa pri tom Martin Porubjak rozčúlil. To bolo málo. To bolo málo, že sa rozčúlil a nechal to tak. Ak totiž hovorí pravdu (a nemáme dôvod mu neveriť), potom to, čo urobil Pittner, bola čistá vlastizrada.

Dobre to tí chlapci, teda vlastne už dávno muži v stredných rokoch, z Mňágy a Žďorp vymysleli. Oslovili kapely, ktoré im boli hudobne a ľudsky blízke, a ponúkli im možnosť nahrať cover verziu niektorej zo svojich piesní. Tie potom vylisovali na dve cédečká a pridali k tomu ešte DVD, na ktorom všetci zúčastnení rozprávajú samé pekné veci o Mňáge a Žďorp. Keby niečo také urobil niekto iný, bolo by to cvičenie v samochvále. V prípade Petra Fialu a jeho spoluhráčov to je však iné. Prečo?

Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.

Majú k dispozícii to, čo ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi nemali. Všetky tie veci, služby, informácie by im mali zjednodušovať život, i keď opak môže byť pravdou. A na rastúce zúbky aj tak nepomáha nič.

Pracuje v jednej z tých nových spoločností, čo sídlia v honosných vilách Miramaru a starajú sa o import zo zahraničia. Na to, aby získal takú prácu stačilo využiť vplyv otca podplukovníka. Patrí k novej generácii podnikateľov bez ideologie, aj keď, pravdaže, v záujme udržania vlastného miesta musí z času na čas vykrikovať heslá a predstierať lojalitu ku Castrovcom.

Ako včely na med sa vo štvrtok zlietli premiéri východoeurópskych krajín vrátane „čínofila“ Roberta Fica do poľskej Varšavy, kde sa na celé tri dni zastavil čínsky predseda vlády Wen Ťia-pao. Tým medom sú čínske investície, ktoré by z pohľadu veľkej časti stredo- a východoeurópskych politikov mohli nahradiť investície zo západnej Európy. Tá sa prinajlepšom nachádza v štádiu ekonomického útlmu, a kým budú vlády bohatých krajín Únie trvať na svojich úsporných rozpočtoch, len tak sa k výraznejšiemu rastu nevrátia.