Hovorca SFZ Juraj Čurný bol od mladosti spájaný s hudbou, ako hudobný redaktor, moderátor, producent. Pred tromi rokmi mal pocit, že v hudbe už nemá kam napredovať, a prestúpil do Slovenského futbalového zväzu. Tu vybudoval a zabezpečuje kompletnú mediálnu komunikáciu.

Pýtam sa sám seba, čo nás robí ľuďmi. Jedna odpoveď na mňa hneď vyskočí, nie je to jediná odpoveď, aj keď otázka ju sama podnecuje. Ľuďmi nás robí to, že si kladieme otázky. Všetky zvieratá majú záujmy, inštinkty a vnímanie. Všetky zvieratá majú nejakú rámcovú predstavu o svete, v ktorom žijú. Ale len my si o svojom prostredí kladieme otázky. Len my odmietame byť definovaní svetom, v ktorom žijeme, a namiesto toho sa snažíme definovať náš druh a našu prirodzenosť.

Aleksandar Hemon sa narodil v Sarajeve, ale poviedky do svojej debutovej zbierky Problém menom Bruno napísal v Chicagu. Jedno aj druhé je dôležité.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Hoci britskí zákonodarcovia pribrzdili Davida Camerona v odhodlaní zaútočiť na Sýriu, v čase našej uzávierky sa zdalo, že USA sú pripravené na rýchlu vojenskú akciu. Dôvodom bol čierny 21. august – teda silné podozrenie, že Assadov režim použil zakázaný jedovatý plyn, ktorý zabil stovky ľudí vrátane detí.

Jedna vec sú migranti z moslimských krajín, ktorí si „preskákali“ martýrium na úradoch, už ovládajú minimálne základy slovenčiny a sú plnohodnotne zapojení do našej spoločnosti. Ale ako je to s tými moslimami, ktorí na Slovensko prichádzajú – aj z dôvodu rozvrátených pomerov v ich krajinách? Aj takýmto ľuďom sa venuje Liga za ľudské práva (HRL).Šéfka HRL Zuzana Števulová upozorňuje na zásadný rozpor. Slovensko síce oficiálne prijalo koncepciu integračnej politiky, no podľa HRL v praxi príliš integrácia nefunguje. Neexistujú nijaké štatistiky o tom, koľko cudzincov je u nás z moslimských krajín. Je však preukázané, že sú tu sledovaní.

Keď normálnemu Čechovi alebo Slovákovi spomeniete poľské potraviny, predstaví si hocičo, len nie skutočne kvalitnú stravu. Ibaže to, čo sa vozí do slovenských a českých obchodov a čo vytláča predovšetkým svojou cenou domácu českú a slovenskú produkciu, je väčšinou to najhoršie, čo sa v skutočnosti v Poľsku vyrába. V samotnom Poľsku sa predávajú omnoho lepšie potraviny, než aké sa vozia k nám. Mimochodom, dnes som sa prechádzal po Varšave a chcel som kolegom, ktorí sa zišli v našej novinárskej skupine, kúpiť niečo z českých potravín alebo prinajhoršom aspoň české pivo, či trebárs Becherovku.

Stalo sa, že som mal v ten istý týždeň tú istú obchodnú prezentáciu trikrát v Taliansku a dvakrát vo Fínsku. Miestni kolegovia ma v oboch prípadoch upozornili, že hneď začiatok prezentácie musím prerobiť. „Musí to vyzerať, že tvoja firma je najlepšia na svete,“ hovorí mi Talian. „Musíš byť hrdý a preháňať, inak im budeš podozrivý.“

V niečom mal Freud pravdu. Čuch je skutočne jedným z výrazných spojení medzi nami a ostatnými živočíchmi na Zemi. Je to jedna z večných pripomienok našej zvieracej podstaty.

Štefan Hríb v editoriali (.týždeň 29/2013) hľadal odpoveď na provokatívnu otázku, ktorú mu položil hudobník a architekt Matúš Vallo: Prečo tu žiť? Ukázalo sa, že táto otázka zaujíma veľa našich čitateľov. Otvárame preto diskusiu, v ktorej sa hľadajú dôvody, prečo tu ostať, prečo sa sem vrátiť alebo, prečo tu už viac nežiť.