Ak hovoríme o

ktorá podstatnú časť produktívneho života prežila v

Nový arcibiskupSlovensko dostalo nové diecézy. Utrpenie statočných veriacich počas komunizmu je, našťastie, históriou a aj hierarchia, ktorá hrdinsky vzdorovala neslobode, ale tragicky neuniesla slobodu, už dosluhuje. Začína sa niečo nové?

Dôverne známa, nevyhnutná, definitívna. To je smrť. Zároveň stále záhadná a

Nedávno som pri sledovaní televíznej relácie o

Zrkadlo je dobrý sluha, ale zlý pán. Mohol by to dosvedčiť každý, koho postihla radikálna nespokojnosť s vlastným výzorom. Jasné, nie zdravá nespokojnosť. Skôr nespokojnosť, aká by sa dala označiť aj za neurózu.

Každý z nás aspoň raz zažil čaro detskej skúsenosti, keď ceruzkou prechádzal po povrchu papiera, pod ktorým sa skrývala kovová minca. Pod našou šrafujúcou rukou sa odrazu zázračne začal odkrývať utajený motív.

Čo je to všenárodné sanctissimum, o ktoré sme sa tak zúfale opierali a opierame? Naša minulosť. Opierať, to je, pravda, cudné slovo pre naše správanie k nej. Neopierali sme sa – používajme tento eufemizmus! – v tejto minulosti o nič konkrétneho, lebo nič konkrétneho v nej niet.

Dnes je medzi západnými intelektuálmi rozšírený názor, že islam sa nachádza vo svojej stredovekej fáze a potreboval by niečo ako reformáciu, ktorá zmodernizovala kresťanstvo.

Rovno sa k tomu priznám. Keď v sobotu (samozrejme, až po zotmení) otvorím víkendovú prílohu novín, omnoho radšej ako esej parížskeho filozofa si prečítam článok o menej známych chorobách viniča. Sčasti za to môže ten filozof, ale väčšou mierou k tomu prispieva môj záujem o všetko, čo možno do vidieckej záhrady umiestniť.