Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Islam a reformácia?

.peter Jedlička .časopis

Dnes je medzi západnými intelektuálmi rozšírený názor, že islam sa nachádza vo svojej stredovekej fáze a potreboval by niečo ako reformáciu, ktorá zmodernizovala kresťanstvo.

Dnes je medzi západnými intelektuálmi rozšírený názor, že islam sa nachádza vo svojej stredovekej fáze a potreboval by niečo ako reformáciu, ktorá zmodernizovala kresťanstvo.

Na prvý pohľad to znie ako opodstatnený názor. Ak sa však pozrieme na obsah reformačných ideí, zistíme, že vec je zložitejšia. Možno by dnešný islam nepotreboval reformáciu, ale skôr protireformáciu.

.iba Písmo
Jedným z hesiel reformácie bolo sola scriptura – „iba Písmo“. Išlo o vyjadrenie dôrazu protestantských teológov na Bibliu ako jediný základ viery. Táto myšlienka zohrala v histórii kresťanstva pozitívnu úlohu, pretože budila veriacich z vlažného prístupu k poznaniu biblických textov. V pozadí hesla sola scriptura bola oprávnená kritika vtedajšej katolíckej teológie, ktorá sa niekedy príliš vzďaľovala od biblického fundamentu. Presvedčenie, že bežní ľudia by mali mať možnosť čítať Bibliu vo vlastnom jazyku, vtedy nebolo medzi katolíkmi samozrejmosťou a protestantský „skripturalizmus" to pomohol zmeniť. Samo osebe je však toto reformačné heslo príliš zjednodušujúce. Biblii totiž nemožno rozumieť iba na základe jej textu, ignorujúc historický kontext, stáročnú židovskú a kresťanskú tradíciu, jej výklad a moderné metódy literárnej analýzy a hermeneutiky. Sola scriptura tak predstavuje klzký terén, ktorý mnohí kresťania „neustáli“ a skĺzli do fundamentalistického výkladu Biblie. Takéto myšlienkové pozadie má napríklad tzv. kreacionizmus, odmietajúci evolúciu.
Čo to však má spoločné s islamom? Radikálnemu islamizmu je zásada sola scriptura blízka. Islamisti tvrdia, že v Koráne je nutné brať všetko doslova, aj pasáže odsudzujúce „neveriacich“ a chváliace násilie voči nim. Napríklad wahabisti si myslia, že Korán sa dá interpretovať bez ohľadu na tradičné islamské školy práva, teológie a filozofie. Paul Marshall z Centra pre náboženskú slobodu v tomto kontexte provokatívne tvrdí, že islamu by sa zišla „protireformácia“ - teda zdôraznenie potreby komplexného výkladu posvätných textov. V histórii islamu sa takéto „protireformačné“ prúdy dajú nájsť. Napríklad mutaziliti, ktorí boli dominantnou skupinou v abbásovskom kalifáte v 9. storočí, pestovali teológiu kombinovanú so štúdiom gréckej filozofie a prijímali aj obrazný výklad Koránu.


.iba milosť, iba viera
Sola gratia („iba milosť“) a sola fide („iba viera“) boli dve ďalšie dôležité heslá reformačnej teológie. Išlo o učenie, že spásu darúva Boh človeku ako nezaslúženú milosť prostredníctvom viery. Hriešnik sa nemôže zbaviť viny dobrými skutkami, pretože zachrániť ho môže iba Boh. Katolíci kládli oveľa väčší (vtedy až prehnaný) dôraz na konanie dobrých skutkov ako prostriedok dosiahnutia spásy. Dnes už neexistujú medzi protestantskou a katolíckou teológiou v tejto otázke zásadné rozdiely (svedčí o tom aj Spoločné vyhlásenie Svetového luteránskeho zväzu a Katolíckej cirkvi k učeniu o ospravedlnení z roku 1999). Vyvážený pohľad vidí Božiu milosť ako nezaslúžený dar, ktorý však môže človek svojou vierou slobodne prijať alebo odmietnuť. Problém nastáva, ak sa princípy sola gratia a sola fide berú zjednodušene. Ak sa prehnane zdôrazňuje pôsobenie Boha, vzniká riziko popretia slobodnej vôle človeka. Do extrému túto logiku doviedol napríklad Ján Kalvín vo svojej fatalistickej náuke o predurčení. Podobne Martin Luther spochybňoval ľudskú slobodu v polemike s Erazmom Rotterdamským.
Opäť môžeme nájsť isté paralely so situáciou v islamskej teológii. V islame sa kladie obrovský dôraz na transcendenciu a všemohúcnosť Boha. Nezamýšľaným dôsledkom je tendencia zmenšovať ľudskú slobodu. Podľa Michaela Novaka vnímali stredovekí moslimskí teológovia slobodu ako hru s výsledkom „všetko alebo nič“. Ak ju majú ľudia, nemá ju Boh, a naopak. „Protireformačné“ impulzy vo forme teologického zdôraznenia slobody človeka by mohli islamu pomôcť nájsť vyváženejšiu pozíciu.

.viera a rozum
V reformačnom hnutí boli snahy vyzdvihovať vieru a klásť ju do kontrastu s ľudským rozumom. Hoci sa sola fide vzťahuje iba na vyššie opísanú teológiu ospravedlnenia, podobne znejúcim heslom by sme mohli označiť aj niektoré extrémne postoje reformátorov k vzťahu viery a rozumu. Martin Luther napríklad učil, že viera a rozum sú v protiklade, a preto je potrebné odmietnuť rozum a prijať vieru. Odmietanie špekulatívneho rozumu a spoliehanie sa iba na vieru sa označuje ako fideizmus. Reformačný fideizmus zohral pozitívnu úlohu v kritike pomýlených racionalistických prúdov v teológii, podľa ktorých sa niektoré články viery dali dokazovať ako v matematike. Fideizmus ako taký je však deformovaný názor, lebo nevníma dôležitosť ľudského snaženia poznávať, uvažovať, argumentovať. Podozrievavý vzťah voči ľudskému intelektu súvisí aj so spomenutým princípom sola scriptura. Metódy výkladu Biblie založené na ľudskom poznaní (na archeológii, histórii, geológii atď.) niektorí reformovaní kresťania odmietajú. Napríklad radikálni kreacionisti veria, že Zem vznikla stvorením pred šesťtisíc rokmi. Dnes sú však aj v hodnotení vzťahu racionality a viery katolícke a protestantské názory oveľa bližšie ako kedysi a ľudský rozum protestanti hodnotia pozitívne. (Pozostatkom rozdielov je, že protestanti vidia rozum a vieru skôr ako oddelené sféry poznania, kým katolíci zdôrazňujú ich úzku interakciu.)
Znovu možno vidieť čiastočnú analógiu v moslimskom myslení. V islame dnes prevažujú prúdy, ktoré vysoko hodnotia vieru, ale majú v podozrení špekulatívne uvažovanie a vedu. Niektorí moslimskí teológovia dokonca filozofické myslenie ignorujú a všetky metafyzické úvahy nazývajú teológiou. Nedávno som sa zúčastnil na jednej diskusii so študentmi islamskej teológie a niektorí sa divili, načo sú filozofické špekulácie, keď všetko podstatné sa dá dozvedieť z výkladu Koránu. Logiku nechápali ako samostatnú disciplínu, ale ako súčasť teológie a voči evolučnej teórii mali vážne výhrady. Aj ignorovanie dôležitosti rozumu a slobody je príčinou, že v islame splývajú náboženstvo a politika, etika a zákony do celku.

.nielen, ale aj
Michael Novak tvrdí, že v nedocenení slobody a rozumu možno hľadať aj korene toho, prečo začal islamský svet v stredoveku v porovnaní s kresťanskou Európou zaostávať. Židovsko-kresťanský Západ veril, že človek je stvorený na obraz Boha, a preto bol obdarovaný rozumom a slobodnou vôľou. Väčšina príbehov v Biblii je o slobodnom prijímaní alebo odmietaní priateľstva ponúkaného Bohom. Človek je povolaný spoznávať Boha a stvorenú prírodu. Dar rozumu a slobody má využiť na objavovanie, bádanie, vymýšľanie nových technológií, na podnikanie a pretváranie sveta. Výskumy historikov vedy (napríklad Pierra Duhema alebo Josepha Needhama) podporujú tézu, že židovské a kresťanské teologické myšlienky prispeli k tomu, že na Západe vznikla vedecká a technologická revolúcia. V islamskej teológii sa presadili prúdy, ktoré nedokázali poskytnúť teologickú podporu ľudskej slobode, kreativite a racionalite. Dôsledky vidíme dnes, keď sa pozrieme na úroveň vedy a vzdelania v islamských krajinách.
Princípy, ktoré obsahujú slovíčko „iba", nemajú ďaleko od skĺznutia do extrémizmu. Ich alternatívou je „nielen, ale aj“, o ktorom píše Tomáš Halík. Nielen sloboda, ale aj milosť. Nielen človek, ale aj Boh. Nielen viera, ale aj rozum. Nielen teológia a mystika, ale aj filozofia a veda. Radikálny „ibaizmus" znevažuje rozum a slobodu, preto sa spreneveruje ortodoxnému kresťanstvu. „Nielen, ale aj“ je katolíckym princípom (v obsahovom, nie v konfesijnom zmysle) – „katolícky“ totiž znamená „všezahrňujúci“. Preto možno spolu s Paulom Marshallom povedať, že v tomto kontexte by islamu nezaškodila „protireformácia“ a „katolizácia“. Samozrejme, tie pojmy nemožno aplikovať zjednodušene, keďže islamský svet je veľmi rôznorodý a navyše je európska protireformačná história poznačená paradoxmi. (Katolíci sa napríklad napriek dôrazu na rozum a slobodu prehrešili proti vlastným princípom v kauze Galilei a v neskoršej podpore protidemokratických politických síl.)
Pred tisíc rokmi prebiehala živá debata medzi veľkými židovskými, kresťanskými a moslimskými učencami, ako boli Tomáš Akvinský, Maimonides, Al-Farabi a Averroes, o podstate viery, rozumu i o politických zákonoch. Bolo by dobré, keby sa v tejto intelektuálnej tradícii pokračovalo. Náboženský dialóg s islamom však nemôžu viesť sekulárni myslitelia, pretože im na to chýbajú pojmy. Slová o tolerancii a multikulturalizme sa len kĺžu po povrchu. Už pre dialóg s moslimským svetom by preto bolo prospešné, keby si Západ občerstvil svoj židovsko-kresťanský hodnotový základ.
Ako by sa dali v rámci civilizačného dialógu posilniť v islame „protireformačné“ prúdy? Paul Marshall navrhuje napríklad oživenie myšlienkového posolstva mutazilitov. Znamenalo by to vzkriesenie tradície idžtihádu (interpretácie a nezávislého myslenia), ktorá bola v sunnitskom islame mŕtva niekoľko storočí. Západ by mal podporovať a viesť dialóg s umiernenými islamskými učencami a právnikmi, ktorí by vydávali fatvy proti fatvám vysloveným islamskými radikálmi. Podobné projekty sa už uskutočňujú, ale sú v začiatočnom štádiu. Zostáva len optimisticky dúfať, že myšlienky priaznivo naklonené slobode a rozumu si v dlhodobej perspektíve opäť nájdu cestu do islamskej teológie.

Autor je vedecký pracovník a publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite