ktorá podstatnú časť produktívneho života prežila v komunizme. Štátom regulované averzie boli zacielené proti vonkajšiemu a vnútornému nepriateľovi (kapitalistom, svetovému imperializmu, triednym nepriateľom a podobne).
Kdesi pod povrchom tleli aj „obyčajné“ nenávisti – voči Židom, Rómom, Maďarom, černochom a iným „cudzím“, homosexuálom... Po roku 1989 sa negatívne emócie síce dostali pod spoločenskú kontrolu, ale excesov príliš neubudlo. Namaľovať si na tričko nejaké logo trvá minútu a na explóziu stačí všeobecný marazmus, pocit ohrozenia, prst, ktorý ukazuje na „vinníka“... a nepevné pravidlá hry. Nejaké „vši“ na tele a duši národa sa už potom nájdu. A preto, že to viem, snažím sa byť v strehu a pripravený.
Byť v strehu a pripravený znamená predovšetkým participáciu. Nemyslím tým hektický aktivizmus, mediálny teáter, oduševnené „budovanie štátu“, ale vôľu a ochotu vstupovať do akcie. Akejkoľvek akcie, ktorá reaguje na ohrozenia. A nie iba na ohrozenia, ale aj na šance, riešenia problémov, nádej a vieru. Evanjelický farár, spevák a vinár Sváťa Karásek to v priateľskej diskusii povedal takto: „Postmoderní myslitelé rozbíjejí prostor ideologických jistot způsobem, který zpochybňuje každou „pravdu“ s nároky na absolutno. Brání tím, aby se po nacizmu a komunizmu tento prostor nenaplnil dalším izmem. Duchovní lidé do takto vyprázdněného prostoru vnášejí zvěst.“
Participácia mobilizovaná nádejou a vierou je dobrá. Avšak – ktorou vierou? Povedal by som, že ktoroukoľvek, ak podáva pomocnú ruku a nehlása násilie. Videl som, ako sa ľudia postavili proti násiliu a provokáciám, ktoré na uliciach páchali napríklad neonacisti. Poznám takých, ktorí pomáhajú utečencom, týraným deťom, nespravodlivo prenasledovaným..., pracujú v humanitárnych misiách v krízových oblastiach sveta. Cítim, že naozajstná kríza sa odohráva tam, kde je najmenej viditeľná – vnútri našej blahobytnej a demokratickej spoločnosti, v lone takzvaného sociálneho štátu. V atmosfére otrávenej demagógiou a agresivitou verejného politického diskurzu. V atmosfére mizérie vzťahov v rodinách a na pracoviskách. To, a nepevné pravidlá hry, tvoria podhubie pocitu ohrozenia, od ktorého je už iba krôčik k hľadaniu „vinníka“. Nejaké „vši“ na tele a duši národa sa už potom nájdu ľahko. Raz to budú Rómovia, inokedy Židia či imigranti, bohatí alebo starí, chlapci a dievčatá zo subkultúr, ktorým nerozumieme... A hravo sa nájdu aj vonkajší nepriatelia – raz Američania, inokedy nadnárodné korporácie či kapitalizmus. A až bude naozaj zle, prídu demagógovia so svojimi receptmi.
Židia boli odjakživa lakmusový papier všeobecných nálad. A keďže patrím medzi nich, citlivo vnímam meniacu sa tvár antisemitizmu. A presne tak sa volá aj kniha Waltera Laquera: Měnící se tvář antisemitizmu (Praha 2007). Hovorí sa v nej: „Hlásať dnes antisemitizmus v jeho historickej (náboženskej), rasovej, etnickej podobe zostalo zberbe. Dnešní antisemiti majú nové symboly, akými sú Wall Street, Izrael, Hollywood, neokonzervativizmus, globalizácia, sionizmus, antiamerikanizmus, kapitalizmus, medzinárodný finančný kapitál. Už to nie je extrémna pravica, ale ľavica, ktorá sa nesie na tejto vlne. Ich spolubojovníkmi sa stávajú nacionalisti (národní socialisti) hlásajúci heslo „Nič, než národ!“. Koľkokrát som to heslo už počul na uliciach a v médiách. Že by dobrí Slováci odvodzovali svoj pôvod od krvi a pôdy? Že by naozaj ich prototypmi boli Ján Slota a Anna Belousovová? A nebude to tak, že viera, pôvod, etnicita, národnosť... sa opäť stávajú tým, čo nás má navzájom odlíšiť, aby sme sa ohradili a opevnili na dvorčekoch, kde už v podstate niet čo ochraňovať, okrem majetočku a malosti?
Kdesi pod povrchom tleli aj „obyčajné“ nenávisti – voči Židom, Rómom, Maďarom, černochom a iným „cudzím“, homosexuálom... Po roku 1989 sa negatívne emócie síce dostali pod spoločenskú kontrolu, ale excesov príliš neubudlo. Namaľovať si na tričko nejaké logo trvá minútu a na explóziu stačí všeobecný marazmus, pocit ohrozenia, prst, ktorý ukazuje na „vinníka“... a nepevné pravidlá hry. Nejaké „vši“ na tele a duši národa sa už potom nájdu. A preto, že to viem, snažím sa byť v strehu a pripravený.
Byť v strehu a pripravený znamená predovšetkým participáciu. Nemyslím tým hektický aktivizmus, mediálny teáter, oduševnené „budovanie štátu“, ale vôľu a ochotu vstupovať do akcie. Akejkoľvek akcie, ktorá reaguje na ohrozenia. A nie iba na ohrozenia, ale aj na šance, riešenia problémov, nádej a vieru. Evanjelický farár, spevák a vinár Sváťa Karásek to v priateľskej diskusii povedal takto: „Postmoderní myslitelé rozbíjejí prostor ideologických jistot způsobem, který zpochybňuje každou „pravdu“ s nároky na absolutno. Brání tím, aby se po nacizmu a komunizmu tento prostor nenaplnil dalším izmem. Duchovní lidé do takto vyprázdněného prostoru vnášejí zvěst.“
Participácia mobilizovaná nádejou a vierou je dobrá. Avšak – ktorou vierou? Povedal by som, že ktoroukoľvek, ak podáva pomocnú ruku a nehlása násilie. Videl som, ako sa ľudia postavili proti násiliu a provokáciám, ktoré na uliciach páchali napríklad neonacisti. Poznám takých, ktorí pomáhajú utečencom, týraným deťom, nespravodlivo prenasledovaným..., pracujú v humanitárnych misiách v krízových oblastiach sveta. Cítim, že naozajstná kríza sa odohráva tam, kde je najmenej viditeľná – vnútri našej blahobytnej a demokratickej spoločnosti, v lone takzvaného sociálneho štátu. V atmosfére otrávenej demagógiou a agresivitou verejného politického diskurzu. V atmosfére mizérie vzťahov v rodinách a na pracoviskách. To, a nepevné pravidlá hry, tvoria podhubie pocitu ohrozenia, od ktorého je už iba krôčik k hľadaniu „vinníka“. Nejaké „vši“ na tele a duši národa sa už potom nájdu ľahko. Raz to budú Rómovia, inokedy Židia či imigranti, bohatí alebo starí, chlapci a dievčatá zo subkultúr, ktorým nerozumieme... A hravo sa nájdu aj vonkajší nepriatelia – raz Američania, inokedy nadnárodné korporácie či kapitalizmus. A až bude naozaj zle, prídu demagógovia so svojimi receptmi.
Židia boli odjakživa lakmusový papier všeobecných nálad. A keďže patrím medzi nich, citlivo vnímam meniacu sa tvár antisemitizmu. A presne tak sa volá aj kniha Waltera Laquera: Měnící se tvář antisemitizmu (Praha 2007). Hovorí sa v nej: „Hlásať dnes antisemitizmus v jeho historickej (náboženskej), rasovej, etnickej podobe zostalo zberbe. Dnešní antisemiti majú nové symboly, akými sú Wall Street, Izrael, Hollywood, neokonzervativizmus, globalizácia, sionizmus, antiamerikanizmus, kapitalizmus, medzinárodný finančný kapitál. Už to nie je extrémna pravica, ale ľavica, ktorá sa nesie na tejto vlne. Ich spolubojovníkmi sa stávajú nacionalisti (národní socialisti) hlásajúci heslo „Nič, než národ!“. Koľkokrát som to heslo už počul na uliciach a v médiách. Že by dobrí Slováci odvodzovali svoj pôvod od krvi a pôdy? Že by naozaj ich prototypmi boli Ján Slota a Anna Belousovová? A nebude to tak, že viera, pôvod, etnicita, národnosť... sa opäť stávajú tým, čo nás má navzájom odlíšiť, aby sme sa ohradili a opevnili na dvorčekoch, kde už v podstate niet čo ochraňovať, okrem majetočku a malosti?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.