Hneď na úvod upozorňujem, že mi pôjde viac o vonkajšiu formu než o obsah vystupovania našich politických elít. Forma jednako ovplyvňuje celkový účinok na toho, komu je obsah adresovaný (pravda, za predpokladu, že prejav má nejaký obsah). V politike je to zvlášť viditeľné. Ak toto pokladáte za hlúpy formalizmus, ďalej čítať nemusíte.

Náš verejný jazyk je plný fráz o doháňaní, zaostávaní, o chvostoch a čelách svetového aj európskeho vývoja, o tých, ktorí posúvajú veci „dopredu“ (dobré), aj tých, ktorí nás vraj vracajú dozadu (zlé). No ako ten pokrok neustále doháňame, vždy znova sa zdá, že sme vykročili zlou nohou, že sme základ našej skvelej konštrukcie položili akosi chybne, alebo sa niekde po ceste „stali chyby“.

Dnes je to 50 rokov nazad. Pamätám si ako dieťa na otvorenie nového mosta SNP. Mal som vtedy 5 rokov. Všade československé a sovietske vlajočky. K tomu, tuším, nejaké prejavy papalášov. Tie vlajočky nás bavili. Tí papaláši nie. Tej politike a ideológii sme nerozumeli. A pamätám si matne aj na trosky likvidovaného stredovekého jadra mesta, vrátane Rybného námestia a neologickej synagógy.

Rozorvaná história strednej Európy, vzťahy medzi národnosťami, perspektívy a zmysel spontánnych občianskych aktivít a samozrejme: dedičstvo totalitnej minulosti. Na tieto aj viacero ďalších súvisiacich tém hovoríme s Miroslavom Pollákom, aktívnym občanom, predsedom OZ Krásny Spiš a niekdajším splnomocnencom vlády SR pre rómske komunity.

Podpis Jána Budaja sa našiel v archívoch ŠTB, Maroša Žilinku usvedčuje nemecký súd z nekompetentnosti. Komu prekážala návšteva prezidentky Zuzany Čaputovej vo volebnom štábe Petra Pavla?

Počúvame o „kríze demokracie“. Volanie po „autentickej“ demokracii, po jej rozšírení na všetky sféry nášho života je rovnako všadeprítomné, ako – čuduj sa svete – sťažnosti na demokraciu, ktorá nie a nie viesť k výsledkom, po ktorých túžime.

Chcel som povedať niečo na obhajobu osoby novozvoleného prezidenta ČR, Petra Pavla. A aj to urobím. Predtým však niečo ku kontextu celej veci: kontextu chúlostivému, naďalej plnému ožehavých a nikdy neuzavretých otázok.

Nielen pohoršujúca a hrozná skutočnosť práve prebiehajúcej vojny na Ukrajine nás núti opätovne si klásť otázky o povahe a perspektívach vojnového násilia. Je tu mnoho faktorov, ktoré predstavujú nové technológie a nové civilizačné vzorce.

Čo to počujeme pred voľbami? Prečo treba dodržiavať ústavu? Aký je problém so stíhačkami? Čo sa stane, keď vedľa vás vybuchne granát - hovorí človek, ktorý to na Ukrajine zažil. Ako sa pozerať na umelcov, s ktorých názormi nesúhlasíme?

Náš verejný priestor je plný slov, ktoré používame bežne a automaticky, nie však vždy presne ani správne. Jasnosť vo vyjadrovaní prospieva jasnosti v myslení. A jasné myslenie potrebujeme aj na to, aby sme vedeli čeliť extrémnym ideológiám, pseudovede, nepriateľom slobody, mieru či spravodlivosti, ktorým náš pojmový zmätok hrá do karát. Aby sme k tomuto zmätku sami neprispievali, osvetlíme si niektoré z obľúbených termínov aj obľúbené omyly v ich používaní. Predstavujeme vám novú rubriku Tomáša Zálešáka.