ak aj abstrahujeme od všetkej agresivity a špinavosti osobných útokov najmä v druhom kole prezidentských volieb v ČR, zostáva tu čosi dlhodobejšie, svojím významom presahujúce tie-ktoré jednotlivé voľby. Môžeme to nazvať: syndróm nevysporiadanosti spoločnosti so svojou históriou. Ani na chvíľu nechcem vyvolávať mylný dojem, že tento problém je výlučný problém Českej republiky. Aj nás čakajú čoskoro predčasné parlamentné aj prezidentské voľby. Faktom je, či sa nám to páči alebo nie, že sme oba – SR aj ČR – postkomunistické štáty. To môže vyzerať ako banálne konštatovanie, problém však banálnym nie je.

Ten „syndróm nevysporiadanosti“ spočíva okrem obligátneho pretrvávania priamo zdedených komunistických schém myslenia a správania aj v niečom inom. Je za ním predstava, že je možné v jednom okamihu, radikálne a totálne prerušiť akúkoľvek kontinuitu s normalizačným dedičstvom aj zodpovednosť z nej vyplývajúcu. Zabúdame pritom na nepríjemnú skutočnosť, že táto zodpovednosť sa netýka len osôb, ktoré sa zaplietli s bývalým režimom, ale je – a to chcem zdôrazniť: aj bez nášho prípadného osobného zavinenia naším bremenom, ktoré skrátka musíme ešte dlho a prácne odstraňovať. To nie je neurotické sebaobviňovanie ani sebabičovanie, no ani popieranie viny tam, kde naozaj je, kohokoľvek, koho sa to týka. Je to len prijatie reality, pred ktorou neutečieme ani vtedy, keď na nej (čo nie je vždy ten prípad) nenesieme žiadny podiel osobnej viny.