Američania vidia jednotlivé kusy geopolitickej reality izolovane, ako hotely v hre Monopoly, zatiaľ čo Rusi sa pozerajú na interakciu všetkých svojich sfér vplyvu na planéte.

Budúci rok to bude 25 rokov od novembra 1989. Očakávam nadprodukciu výkladov tejto udalosti. Vo verejnom priestore sa stretnú interpretácie od Budaja, Ondruša, Kňažka, Mečiara, Čarnogurského, Palka, Mikloška, Zajaca, mňa, Hunčíka, Tótha, Radičovej, Szomolányi, Bútoru, Mesežnikova, Hríba, Hanusa, Gálisa, Hrabka, Havrana, Chmela, Chmelára... ak už mám hovoriť iba o výbere z malého slovenského dvora. Po krčmách, na internetových fórach a v bulvárnych médiách dôjde súbežne k explózií ľudovej tvorivosti o konšpiráciách komunistov a disentu, Američanov s Rusmi, Židov so všetkými. A teraz sa v tom vyznaj, človeče.

Keď sa povie špičková gastronómia, ľuďom sa okamžite vybaví francúzska, talianska či japonská kuchyňa. Pričom zabúdame na to, že aj Rusi vynikajú zaujímavými pochúťkami, ktoré darovali svetu. Odozneli pravoslávne Vianoce, pripomeňme si ich.

Keď porovnáme vývoj Slovenska v 20. storočí s vývojom niektorých významných európskych národov, udrie nám do očí ich zostup a slovenský vzostup. Pred sto rokmi bola Veľká Británia veľmocou v prvej kategórii, aby v nasledujúcich rokoch stratila svoju koloniálnu ríšu vrátane Indie a významnej časti Afriky. Niečo podobné sa dá povedať o Francúzsku. Rusko sa posunulo z pozície veľmoci, v ktorej bolo už prinajmenšom dve storočia predtým, do pozície superveľmoci. Cez rozšírenú sovietsku štátnosť a ideológiu komunizmu vládlo polovici sveta. Zrútením ideológie však Rusko o toto všetko prišlo. Globálnu ideu nemá, rozpadom Sovietskeho zväzu sa ocitlo za hranicami Ruska dvadsať miliónov Rusov.

Ako nás lieky liečia, prečo nám ruže voňajú, prečo vidíme hviezdy na oblohe? Odpovede na tieto otázky úzko súvisia s niečím, čo sa skrýva za zvláštnou skratkou GPCR. Tie štyri písmená sú esenciou tohtoročnej Nobelovej ceny za chémiu, ktorá bola udelená za štúdium receptorov, spojených s G-proteínom.

Spolu s chladným počasím sa v prvú októbrovú nedeľu do Bratislavy vrátili aj ambiciózni nórski mladíci Leprous. Tí patria, aj vďaka minuloročnému albumu Bilateral, k tomu najlepšiemu, čo sa v súčasnosti dá vidieť a zažiť na poli tvrdej gitarovej hudby.

Vo svojej kancelárii v Štúdiu L+S má fotografiu Júliusa Satinského v nadživotnej veľkosti. Pred predstavením si nepotrpí na žiadne rituály, pokojne si nájde čas aj na novinárske otázky. Vydáva svoju prvú audioknihu a chystá množstvo ďalších projektov. Milan Lasica.

Mám Rusov rád. Ale nemám rád Rusko. Najmä to dnešné, zákerne diktátorské, mafiánske, niekde v hĺbke stále totalitné, to Rusko, z ktorého k nám v dnešnej putinovsko-medvedevovskej konštelácii nemôže prísť nič dobré. To neznamená, že k nám z Ruska nemôžu prísť dobrí Rusi, pretože tých je aj v dnešnom Rusku veľa. Problémom však je, že k nám prichádzajú a zrejme v omnoho väčšom množstve, aj zlí Rusi. Prichádzajú nielen so svojimi miliónmi a niekedy aj miliardami dolárov, ale aj so svojimi východnými spôsobmi. Tie spôsoby spočívajú v presvedčení, že kúpiť sa dá všetko, že demokracia a právo sú len škrupinky, polícia je neškodná, zákony ohybné a politici úplatní.

Keď v júli 2011 poľský biznismen Grzegorz Hajdarowicz kúpil väčšinu akcií vydavateľstva Presspublica, okamžite vznikla otázka, kedy nový majiteľ prepustí vedenie denníka Rzeczpospolita a týždenníka Uważam Rze.

Úplne na začiatku bola arizonská „pěvice“, krásna, ale nešťastná žena, snažiaca sa v kultovom českom westerne Limonádový Joe nájsť tú pravú lásku. V roku 1989 vznikla v Bratislave kapela, ktorá sa pomenovala podľa nej. Tornádo Lue.