.audiokniha je u nás pomerne nový a netradičný formát. Ako došlo k realizácii tej vašej? Čím si vás ľudia vo vydavateľstve získali?
Nepotrebovali si ma nijako zvlášť získavať. Vydali knihu Listy Emilovi, ktorej súčasťou je aj divadelná hra Na fašírky mi nesiahaj. Keď mi povedali, že existuje niečo také ako audiokniha a či som ochotný to nahrať, tak som, samozrejme, súhlasil. Považoval som to viac-menej za takú partnerskú dohodu medzi Forza Music a mnou.
.nahrávku ste načítali sám, čo bolo najlogickejšie a najlepšie riešenie. Keby na nej pracoval nejaký herec, možno by tomu pridal emócie, ktoré tam vôbec nemusia byť. Ako vyštudovaný dramaturg ste viackrát spomínali, že medzi hercami sa cítite ako outsider. V akej spoločnosti, naopak, vnímate sám seba ako insidera?
Vždy som sa pohyboval v spoločnosti hudobníkov, džezmenov a tých, ktorí patrili do oblasti pop music. Na Novej scéne to bolo medzi hercami a spevákmi zo spevohry. Nezdá sa mi však, že by som niekedy patril do nejakej z týchto skupín, ani medzi spisovateľov či hercov. Mám pár priateľov aj medzi spisovateľmi, mal som priateľov medzi hercami – väčšinou to boli tí, s ktorými som hral v nejakom predstavení. Bol som všade trošku ako hosť.
.audiokniha je ideálna na počúvanie v aute. Čo zvyknete najradšej počúvať pri šoférovaní?
Rádio. V podstate automaticky vždy zapnem nejaké rádio.
.aktuálne pôsobíte v rádiu Viva, kde máte v nedeľu napoludnie reláciu s Pavlom Danišovičom. Nahrávate ju vopred, alebo ste naživo v štúdiu?
Je to nahrávané vopred.
.do akej miery je tam zastúpená improvizácia, ktorú ste v éteri zažívali s Júliusom Satinským, keď ste v deväťdesiatych rokoch chvíľu pôsobili v Českom rozhlase?
(Úsmev.) No, tak až taká improvizácia tam, samozrejme, nie je, ide totiž väčšinou o úplne normálne témy na rozhovor. Improvizujem iba čiastočne, pán Danišovič má totiž vždy pripravené témy, ktoré sa dozviem až priamo pri nahrávaní.
.v jednom rozhovore ste mi spomínali, že rozhlasové hry ste prestali počúvať niekedy v päťdesiatych rokoch, keď sa vysielali spracovania verneoviek. Zaregistrovali ste napriek tomu iné nahrávky, ako napríklad tú od Wericha, keď načítal kompletného Švejka? (17 vinylov vydaných Supraphonom v rokoch 1978 – 1984, pozn. autora)
V tom sa naozaj vôbec nevyznám. Aj s audioknihou ako takou som sa teraz stretol prvýkrát. Werich čítal Švejka, ale myslím, že to bolo v Trnkovom filme Dobrý voják Švejk. To, že vznikli aj ďalšie nahrávky, som nezachytil, to je pre mňa novinka. Ja som v posledných desaťročiach rozhlas počúval naozaj len v aute. (Úsmev.)
.dlhodobo si udržiavate imidž človeka, ktorý rád oddychuje, hlivie, nič sa mu nechce. Napriek tomu ste stihli a stále stíhate robiť neuveriteľne veľa vecí. Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí by tiež chceli pôsobiť dojmom uvoľneného golfistu, ktorý len tak popri oddychu stíha neskutočne veľa projektov?
Neviem, čo by som im mal odporučiť. Nerobím to totiž programovo, vyplynulo to z toho, ako išiel život. Dá sa povedať, že som mal stále pocit, že by som mohol byť pracovitejší. Napriek tomu sa mnohým zdá, že som pracovitý až príliš, takže ja v konečnom dôsledku neviem, ako to naozaj je. Inak to už ale nebude.
.v rozhovoroch s vami sa len ťažko dá vyhnúť značke L+S. Nedávno som si náhodou vypočul rozhovor dvoch približne štyridsiatnikov-päťdesiatnikov, ktorí spomínali na svoje študentské časy v osemdesiatych rokoch a na to, ako chodievali do jedného podniku na Vysokej ulici, kde viackrát stretli Lasicu a Satinského. Kým so Satinským sa vraj vždy dalo výborne porozprávať a s každým vedel vychádzať, Lasica bol pravý opak, uzavretý, nie veľmi priateľský. Myslím, že takéto dopĺňanie osobností vystihuje tajomstvo vášho úspechu. Zároveň som si hneď spomenul na príhodu, ktorú ste viackrát spomínali – o vašej košeli, ktorú Julo v rámci zábavy daroval nejakému námorníkovi.
No, daroval, on ju predal. Nejakému Maďarovi, to bolo v roku 1962, keď sme išli loďou do Budapešti počas nakrúcania filmu Výlet po Dunaji. Tú košeľu som dostal od môjho otca, bola úplne nová a Julo ju predal bez toho, že by sa ma na to spýtal. Ani neviem, či mi za ňu dal peniaze, alebo aspoň časť z nich. No a pokiaľ ide o tamtú príhodu, ja si nespomínam, že by sme pravidelne chodili do nejakého podniku a stretávali sa tam so študentmi. O nás sa však hovorí všeličo. S tým sa nedá nič robiť. Ja som nedávno počul niekoho, kto ma citoval a veľmi chválil za niečo, čo som nikdy v živote nepovedal. Myslím si, že to patrí k veci, ako sa vraví. Napriek tomu je pravda, že Julo bol človek, ktorý rád zabával spoločnosť a dokonca si myslím, že bol rád stredobodom spoločnosti a ak sa tam objavil niekto, kto tiež vedel zabávať ľudí, Julo to považoval tak trochu za osobnú urážku. Ja som sa v tomto smere nikdy nepresadzoval, lebo to skrátka neviem.
.ako ste viackrát skonštatovali, necítite sa vinný, keď sa spoločnosť nezabáva.
Áno, to sú také typy ako Julo alebo Stano Dančiak. Keď bolo desať sekúnd ticho, tak mali pocit viny.
.vraj pripravujete knihu o hudbe a vašich textoch. Čo okrem toho plánujete do budúcnosti?
Je toho viac, ale nerád by som prezrádzal detaily, keďže som poverčivý. Je tu napríklad projekt, dramatizácia románu Pitra Justinova, ktorý by sme mali robiť s Bolkom Polívkom pod vedením režiséra Juraja Nvotu, ale presunulo sa to pre Polívkovu zaneprázdnenosť, takže zatiaľ to nie je aktuálne.
.keď ste už spomenuli divadlo, v januári je naplánovaná v Štúdiu L+S derniéra hry Kontrabas, na ktorú sa už teraz nedajú zohnať lístky. Nie je škoda, že aj napriek záujmu divákov ju sťahujete z repertoáru?
Samozrejme, že je to škoda, ale Martin Huba ju už nechce hrať. Čo sa dá robiť. Je to svojím spôsobom rekord, keďže to hrá už 25 rokov.
.aj v tejto súvislosti ma tak trochu zarazilo, keď som čítal rozhovor s Emilom Horváthom, v ktorom konštatoval, že bratislavský divadelný život je skapínajúci kôň.
Nuž, Emil Horváth je šéf Činohry v Národnom divadle. Možno vychádzal práve z toho. (Úsmev.)
Nepotrebovali si ma nijako zvlášť získavať. Vydali knihu Listy Emilovi, ktorej súčasťou je aj divadelná hra Na fašírky mi nesiahaj. Keď mi povedali, že existuje niečo také ako audiokniha a či som ochotný to nahrať, tak som, samozrejme, súhlasil. Považoval som to viac-menej za takú partnerskú dohodu medzi Forza Music a mnou.
.nahrávku ste načítali sám, čo bolo najlogickejšie a najlepšie riešenie. Keby na nej pracoval nejaký herec, možno by tomu pridal emócie, ktoré tam vôbec nemusia byť. Ako vyštudovaný dramaturg ste viackrát spomínali, že medzi hercami sa cítite ako outsider. V akej spoločnosti, naopak, vnímate sám seba ako insidera?
Vždy som sa pohyboval v spoločnosti hudobníkov, džezmenov a tých, ktorí patrili do oblasti pop music. Na Novej scéne to bolo medzi hercami a spevákmi zo spevohry. Nezdá sa mi však, že by som niekedy patril do nejakej z týchto skupín, ani medzi spisovateľov či hercov. Mám pár priateľov aj medzi spisovateľmi, mal som priateľov medzi hercami – väčšinou to boli tí, s ktorými som hral v nejakom predstavení. Bol som všade trošku ako hosť.
.audiokniha je ideálna na počúvanie v aute. Čo zvyknete najradšej počúvať pri šoférovaní?
Rádio. V podstate automaticky vždy zapnem nejaké rádio.
.aktuálne pôsobíte v rádiu Viva, kde máte v nedeľu napoludnie reláciu s Pavlom Danišovičom. Nahrávate ju vopred, alebo ste naživo v štúdiu?
Je to nahrávané vopred.
.do akej miery je tam zastúpená improvizácia, ktorú ste v éteri zažívali s Júliusom Satinským, keď ste v deväťdesiatych rokoch chvíľu pôsobili v Českom rozhlase?
(Úsmev.) No, tak až taká improvizácia tam, samozrejme, nie je, ide totiž väčšinou o úplne normálne témy na rozhovor. Improvizujem iba čiastočne, pán Danišovič má totiž vždy pripravené témy, ktoré sa dozviem až priamo pri nahrávaní.
.v jednom rozhovore ste mi spomínali, že rozhlasové hry ste prestali počúvať niekedy v päťdesiatych rokoch, keď sa vysielali spracovania verneoviek. Zaregistrovali ste napriek tomu iné nahrávky, ako napríklad tú od Wericha, keď načítal kompletného Švejka? (17 vinylov vydaných Supraphonom v rokoch 1978 – 1984, pozn. autora)
V tom sa naozaj vôbec nevyznám. Aj s audioknihou ako takou som sa teraz stretol prvýkrát. Werich čítal Švejka, ale myslím, že to bolo v Trnkovom filme Dobrý voják Švejk. To, že vznikli aj ďalšie nahrávky, som nezachytil, to je pre mňa novinka. Ja som v posledných desaťročiach rozhlas počúval naozaj len v aute. (Úsmev.)
.dlhodobo si udržiavate imidž človeka, ktorý rád oddychuje, hlivie, nič sa mu nechce. Napriek tomu ste stihli a stále stíhate robiť neuveriteľne veľa vecí. Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí by tiež chceli pôsobiť dojmom uvoľneného golfistu, ktorý len tak popri oddychu stíha neskutočne veľa projektov?
Neviem, čo by som im mal odporučiť. Nerobím to totiž programovo, vyplynulo to z toho, ako išiel život. Dá sa povedať, že som mal stále pocit, že by som mohol byť pracovitejší. Napriek tomu sa mnohým zdá, že som pracovitý až príliš, takže ja v konečnom dôsledku neviem, ako to naozaj je. Inak to už ale nebude.
.v rozhovoroch s vami sa len ťažko dá vyhnúť značke L+S. Nedávno som si náhodou vypočul rozhovor dvoch približne štyridsiatnikov-päťdesiatnikov, ktorí spomínali na svoje študentské časy v osemdesiatych rokoch a na to, ako chodievali do jedného podniku na Vysokej ulici, kde viackrát stretli Lasicu a Satinského. Kým so Satinským sa vraj vždy dalo výborne porozprávať a s každým vedel vychádzať, Lasica bol pravý opak, uzavretý, nie veľmi priateľský. Myslím, že takéto dopĺňanie osobností vystihuje tajomstvo vášho úspechu. Zároveň som si hneď spomenul na príhodu, ktorú ste viackrát spomínali – o vašej košeli, ktorú Julo v rámci zábavy daroval nejakému námorníkovi.
No, daroval, on ju predal. Nejakému Maďarovi, to bolo v roku 1962, keď sme išli loďou do Budapešti počas nakrúcania filmu Výlet po Dunaji. Tú košeľu som dostal od môjho otca, bola úplne nová a Julo ju predal bez toho, že by sa ma na to spýtal. Ani neviem, či mi za ňu dal peniaze, alebo aspoň časť z nich. No a pokiaľ ide o tamtú príhodu, ja si nespomínam, že by sme pravidelne chodili do nejakého podniku a stretávali sa tam so študentmi. O nás sa však hovorí všeličo. S tým sa nedá nič robiť. Ja som nedávno počul niekoho, kto ma citoval a veľmi chválil za niečo, čo som nikdy v živote nepovedal. Myslím si, že to patrí k veci, ako sa vraví. Napriek tomu je pravda, že Julo bol človek, ktorý rád zabával spoločnosť a dokonca si myslím, že bol rád stredobodom spoločnosti a ak sa tam objavil niekto, kto tiež vedel zabávať ľudí, Julo to považoval tak trochu za osobnú urážku. Ja som sa v tomto smere nikdy nepresadzoval, lebo to skrátka neviem.
.ako ste viackrát skonštatovali, necítite sa vinný, keď sa spoločnosť nezabáva.
Áno, to sú také typy ako Julo alebo Stano Dančiak. Keď bolo desať sekúnd ticho, tak mali pocit viny.
.vraj pripravujete knihu o hudbe a vašich textoch. Čo okrem toho plánujete do budúcnosti?
Je toho viac, ale nerád by som prezrádzal detaily, keďže som poverčivý. Je tu napríklad projekt, dramatizácia románu Pitra Justinova, ktorý by sme mali robiť s Bolkom Polívkom pod vedením režiséra Juraja Nvotu, ale presunulo sa to pre Polívkovu zaneprázdnenosť, takže zatiaľ to nie je aktuálne.
.keď ste už spomenuli divadlo, v januári je naplánovaná v Štúdiu L+S derniéra hry Kontrabas, na ktorú sa už teraz nedajú zohnať lístky. Nie je škoda, že aj napriek záujmu divákov ju sťahujete z repertoáru?
Samozrejme, že je to škoda, ale Martin Huba ju už nechce hrať. Čo sa dá robiť. Je to svojím spôsobom rekord, keďže to hrá už 25 rokov.
.aj v tejto súvislosti ma tak trochu zarazilo, keď som čítal rozhovor s Emilom Horváthom, v ktorom konštatoval, že bratislavský divadelný život je skapínajúci kôň.
Nuž, Emil Horváth je šéf Činohry v Národnom divadle. Možno vychádzal práve z toho. (Úsmev.)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.