Nikdy ma neprestane fascinovať, ako sa z rešpektovaného televízneho seriálu, ktorý prešiel testom z najťažších – stal sa úspešným v globálnom meradle, presadil sa vo vôbec najtvrdšej konkurencii a navyše ho odobrila nemilosrdná kritika – stane v našich domácich pomeroch prepadák. Pritom je jedno, o aký ide žáner, tému, formát, našinci sa jednoducho nedívajú, respektíve, dívajú sa, ale v malých, komerčne nezaujímavých počtoch.

V minulosti som sa vyjadroval o tvorbe Quentina Tarantina s dešpektom. Veď dnes je to tak isto, ale vinu čiastočne presúvam z Tarantina na dobu, v ktorej žijeme.

Platidlá nabrali počas histórie všakovaké pestré podoby. Kamenné kruhy Rai, cigaretové úvery v nacistických zajateckých táboroch či virtuálne zlato. A to ste ešte nepočuli o fenoméne Bitcoin.

Keď som pred sviatkami sledoval cez internet snehovú kalamitu na Slovensku a špeciálne v Bratislave, tak som sa seba pýtal, čo by sa asi stalo, keby taký sneh napadol u nás v Islamabáde. Mesto je veľkosťou veľmi podobné Bratislave, leží na úpätí pohoria Margalla Hills (podobne ako Bratislava na upätí Malých Karpát), ale napokon nič také nehrozí. Hoci sú tu ľudia, čo pamätajú slabý poprašok snehu, za osem rokov, čo tu žijem, som nič také nevidel. V zimných mesiacoch tu síce teplota v noci klesá niekedy až k nule, ale cez deň zase vystúpi až k dvadsiatke.

V polovici budúceho roka sa Chorvátsko stane asi nadlho jediným novým členom EÚ. Čím žije obľúbená dovolenková destinácia mnohých Slovákov? A čo si myslia o Európe obyvatelia Vukovaru, mesta na chorvátsko-srbskej hranici, ktoré pred 21 rokmi prežilo počas 87-dňovej blokády podobné peklo, ako kedysi Stalingrad?

Milí manželia Žáčkovci z južnej Moravy! Som rád, že, ako píšete v liste, vás jeden z mojich článkov inšpiroval, aby ste sa zamysleli nad možným presťahovaním do krásneho (východo)nemeckého mesta Görlitz.

V nepálskej turistickej sezone mám veľmi málo času na moje deti v Happy Home. Stále som v horách a keď zídem dole do Káthmandu, väčšinou sa stresujem v office, dohadujem z Nepálcami, ktorých ponímanie času je celkom odlišné, alebo jazdím na motorke hore-dolu a vybavujem. A tak sa vo mne kumuluje pocit viny – za to že nemám čas na decká, vždy ich len letmo vystískam, keď riešim niečo s dobrovoľníkmi, že nemám čas na svoje zdravie – návštevu doktorov odkladám niekoľko mesiacov, že nemám čas na seba – sadnúť si v tichosti doma a dať si šálku čaju alebo si prečítať knižku.

„Život človeka je pre sirotu vždy príliš krátky, než aby mohol spracovať svoj osud.“ Peter Wawerzinek sa vo svojej Krkavčej láske o to pokúsil. Ide o knihu, v ktorej sa miestami neznesiteľná drásavosť paradoxne spojila s úspechom u čitateľov i kritikov.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

Predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková zverejnila na internetovej stránke súdu reakciu na editorial Štefana Hríba a blog Martina Hanusa. Uverejňujeme ju celú v pôvodnom znení.