.keď ho omrzí život suchozemca, príde z času na čas vukovarský vojnový veterán Ivica Franić (pozri rámček) do zimného prístavu, kde má „zaparkovanú“ vlastnoručne vyrobenú hliníkovú loď, dlhú desať metrov, ktorej zhotoveniu venoval štyri a pol mesiaca života. Má v nej všetok potrebný komfort; na jedenie, na spanie, dokonca v zime aj na kúrenie. Vtedy Franić brázdi tých pár desiatok kilometrov chorvátskeho toku Dunaja. A relaxuje. „Väčšinou jazdím sám. No mám aj priateľky,“ potmehúdsky sa usmeje mohutný chlap s veľkými rukami.
Franić má vo veciach jasno. Skutočných vinníkov vojen v bývalej Juhoslávii haagsky tribunál ICTY podľa neho neodhalil, a teda ani neodsúdil: „Môjho 17-ročného nevlastného brata zabili za to, že je môj brat. Jeho otec je pritom Srb, matka Chorvátka.“ Ťažké srdce má na súčasného srbského prezidenta Tomislava Nikolića: „Nikdy ho neslobodno pustiť do Chorvátska. Fotil sa s mužmi v uniformách četnikov, chápete to?“ Veľa si toho Franić nesľubuje ani od vstupu jeho krajiny do Únie: „Pre moju generáciu to už nebude nič spektakulárne, no pre mladých prinesie odstránenie hraníc nové možnosti.“
Mimochodom, odstránenie hraníc? Práve tu vo Vukovare, kde sa vzťahy medzi znepriatelenými etnikami do veľkej miery upokojili, no, ako výstižne napísal novinár denníka Jutarnji list Drago Hedl, oddeľuje ich naďalej neviditeľný sklenený múr? V meste, ktoré navštevujú početné novinárske tímy, aj zo zahraničia, aby zistili, či tu Chorváti tvoriaci majoritu a Srbi žijú „spolu“ alebo len akosi „popri sebe“? Nemusia až tak pátrať a hľadať bariéry, pravdivá je prvá verzia reality. No iróniou osudu sa občas vyskytnú veci, ktoré oživia staré traumy. Ako keď nedávno istá Srbka z Vukovaru kritizovala chorvátsky štát za to, že neopravil školu. Jedným z četnických bojovníkov, ktorí za vojny hádzali na školu granáty, bol pritom jej manžel.
No vráťme sa k Franićovi. Pred šiestimi rokmi išiel ako policajný plukovník do dôchodku. Zmyslom života je okrem rodiny loď, voda – a najmä dunajský ostrov Mala Ada. Ten je na dohľad z centra mesta. Ako vedúci Športovorybárskeho združenia Dunaj, ktoré má 500 príčinlivých členov (z toho je pätina Srbov), zorganizoval v priebehu posledných rokov na Malej Ade množstvo brigád. Ich výsledok je úchvatný: na ostrove s piesočnými plážami zasadili 200 stromov, vybudovali dve ihriská na plážový volejbal, mnohé prístrešky, reštaurácie, na Deň Dunaja v júni tu v kotlíkoch varia tisíc porcií rybacej polievky. V čistej vode Vukovarčania lovia raky, oddychujú tu a športujú. A najmä zabúdajú na to, čo tí starší prežili.
„Bol tam prales, skultivovali sme to,“ povie hrdo Franić, keď ukazuje fotografie z ostrova, ktoré má vo svojom mobilnom telefóne. „No z Malej Ady za vojny juhoslovanská armáda strieľala na Vukovar. Vrtuľníky vystúpili nahor, vystrelili raketu a zase klesli do bezpečia. Dalo sa iba modliť, aby sa im zadrhol motor,“ dodáva po chvíľke zamyslenia.
.hrdinovia a zradcovia
Chorvátsko si zaslúžilo vstup do Únie už dávno, no muselo päť rokov čakať na dolapenie a súd s Ante Gotovinom a dvoma ďalšími generálmi, ktorých aj tak nedávno v Haagu pre nedostatok dôkazov oslobodili spod všetkých obvinení z vojnových zločinov, aké mali počas operácie Búrka (Oluja) spáchať na chorvátskych Srboch. Pre Chorvátov je dnes Gotovina hrdina č. 1, naopak, pre Srbov súd v Haagu stratil aj zvyšky dôveryhodnosti. V Belehrade hovoria o selektívnej zodpovednosti. No koncom novembra aj tam s pietou spomínajú na pád Vukovaru v roku 1991, ktorý dobyla juhoslovanská armáda a srbské polovojenské jednotky, pričom sa dopustili mnohých masakrov a vojnových zločinov. Tým najťažším bola poprava asi 260 zranených chorvátskych bojovníkov a zdravotného personálu z vukovarskej nemocnice, ktorá sa odohrala na neďalekej prasacej farme Ovčara – dnes je tam pamätník.
Na vojnu, počas ktorej ich svet zradil, by tu radi zabudli, no nedá sa to. Tak aspoň oslavujú svojich generálov. Sú to pre Chorvátov určite väčší hrdinovia ako politici. Jedného z nich, expremiéra Iva Sanadera, nedávno v Záhrebe odsúdili na desať rokov za rozsiahlu korupciu v rokoch 2003 až 2009, keď bol vo funkcii. Mal údajne získať viac ako 12 miliónov eur úplatkov od maďarského koncernu MOL a od rakúskej banky Bank Austria.
Záhrebská novinárka Ivana Ivankovićová hovorí o rozsiahlej predvstupovej frustrácii chorvátskej spoločnosti, výskumy uvádzajú 48- až 52-percentnú podporu vstupu do EÚ. Európa podľa nej Chorvátov príliš nezaujíma, to sa však môže zmeniť vo chvíli, keď niektoré krajiny, najmä susedné Slovinsko, začnú proces blokovať a robiť problémy. „Sanader je dnes najviac nenávidenou osobou v Chorvátsku. Ľudia si zároveň uvedomujú, že je správne, ak ukážeme Bruselu, že sme schopní vziať na zodpovednosť aj vrcholového politika, ktorý sa, paradoxne, asi najviac zaslúžil o vstup do EÚ,“ uvádza Ivankovićová s tým, že znechutenie z politiky prehĺbil aj prípad prvého vicepremiéra a ministra hospodárstva Radimira Čačića, ktorý musel nedávno odstúpiť po tom, ako sa preukázalo, že spôsobil v Maďarsku dopravnú nehodu, pri ktorej zahynuli dvaja ľudia. K tomu všetkému chorvátska ekonomika štvrtý rok klesá, pričom nezamestnanosť, naopak, rastie – po Grécku a Španielsku je najvyššia v Únii. „Dobrou správou je iba to, že sme zaznamenali najlepšiu turistickú sezónu v histórii,“ dodáva novinárka Ivankovićová.
.násilie na urbanizme
Dva mesiace, tri týždne a tri dni. Tak dlho trvala v roku 1991, po vyhlásení nezávislosti Chorvátska, blokáda a vojna o Vukovar, 40-tisícové multietnické mesto s kedysi krásnou barokovou architektúrou. Na jednej strane asi 1 800 ľahko vyzbrojených obrancov z radov chorvátskeho Zboru národnej gardy, medzi nimi asi desať percent Srbov, k tomu 300 policajtov a 1 100 civilných dobrovoľníkov. Proti nim obrovská presila 36-tisíc vojakov juhoslovanskej armády (JNA) s ťažkou výzbrojou, pričom etnické čistky si „vzali na starosť“ srbské polovojenské jednotky. Vojna priniesla viac ako dva a pol tisíca obetí na oboch stranách. Na mesto, kde sa dlhé mesiace v pivniciach skrývali vyhladovaní civilisti, dopadlo celkovo 700-tisíc granátov a rakiet, v niektorých fázach konfliktu až 12-tisíc denne. Išlo o prvé úplne zničené mesto v Európe po 2. svetovej vojne.
Keď videli, čo páchajú na obrancoch mesta a civilistoch, mnohí vojaci JNA odmietli vykonať rozkazy. Velitelia z obavy pred rozkladom morálky vydávali rozkazy strieľať do vlastných pozícií, pribúdali samovraždy. Koncom októbra jednotka JNA z Nového Sadu odmietla zaútočiť na predmestie Vukovaru Borovo Naselje a utiekla. Vodič tanku Vladimír Živković stratil nervy a doviezol tank z frontovej línie vo Vukovare až pred parlament v Belehrade, kde ho zatkli. Jeho vzbura vyvolala reťazový efekt. „Nie sme zradcovia, no nechceme byť agresori,“ kričali do éteru mnohí vojaci JNA.
Blokáda sa skončila tragicky, pádom mesta, vraždením a rabovaním. Až do roku 1998, keď Vukovar prešiel pod správu Chorvátska, bolo toto mesto pod správou OSN. Pozoruhodné je, že mnohí srbskí starousadlíci, ktorí tu žili celé generácie v mieri so svojimi chorvátskymi, nemeckými, židovskými či rusínskymi susedmi, odmietali štvavú miloševićovskú propagandu z Belehradu. Naopak, bránili mesto spoločne s Nesrbmi. A keď potom Chorváti utekali, mnohí dávali kľúče od svojich domov radšej srbským susedom, ktorým dôverovali, než chorvátskej polícii. Celkom inak, agresívne, sa správali Srbi, ktorých sem presídlili po 2. svetovej vojne, keď vyhnali Nemcov. V hĺbke motivácií išlo o útok na urbánny multikulturalizmus; bývalý belehradský primátor Bogdan Bogdanović charakterizoval vojnu o Vukovar ako akt „urbicídy“, teda násilia páchaného na urbanizme.
.mesto paralelných svetov
Vo Vukovare nežijú Chorváti a Srbi oddelene v enklávach, ale spoločne. Existuje však jedno miesto, kam by veterán Franić nikdy nevkročil. Je to srbská reštaurácia Mornar, čo v preklade znamená námorník. Cez jej vstup, nad ktorým svieti nápis v srbskej cyrilike, by nedokázal prejsť. Dnešný Vukovar, to sú stopy vojny zametené pod koberec, nápadné novostavby zo skla a z ocele, ale aj staré domy so strelami v omietke. Sú to polarity, spomienky na besnenie „četnikov“ (Srbov) a „ustašovcov“ (Chorváti). Neopravené, prevažne srbské domy, ale aj nové byty pre navrátilcov. Vukovar, to je aj trpká spomienka na prezidenta Franja Tudjmana, ktorý za vojny odtiaľto odmietol evakuovať ženy a deti. Je to aj úctivá spomienka na Borisa Tadića, ktorý sa prišiel ako prvý srbský prezident pokloniť obetiam vojny. No dnes je to horká príchuť slov súčasného srbského prezidenta Nikolića, ktorý v máji 2012 v kampani pred druhým kolom prezidentských volieb v rozhovore pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung priznal, že „existujú sny, ktoré nemožno splniť, ako ten o Veľkom Srbsku“, a na otázku, či vie, že dnes je tam viac Srbov ako pred desiatimi rokmi, dodal, že Vukovar bol srbské mesto, takže Chorváti sa tam nemajú čo vracať.
Vukovarčania vedia svoje. Veria, že čas vojen a paralelných životov už uplynul. Do mesta, kde je dnes každý štvrtý dospelý človek bez práce, sa vrátila polovica predvojnového obyvateľstva. Naďalej sú pritom nezvestné stovky ľudí, bolesť nepozná národnosť. Srbi aj Chorváti zriadili anonymné telefonické linky, kam možno nahlásiť podozrenie na nález telesných ostatkov. Nie sú tu menšinové školy, iba školy s vyučovacím jazykom srbským, no s chorvátskymi osnovami. Pekný príklad ukazuje súčasný primátor, Chorvát Željko Sabo. Hoci bol za vojny deportovaný do srbských lágrov a prežil si svoje, hovorí, že neidentifikuje jazyk či písmo s vojnou. „Mne cyrilika neprekáža. Ak bude Srbov vo Vukovare viac ako 33 percent z celkového počtu obyvateľov, k čomu veľa nechýba, budú mať právo na používanie svojho jazyka v oficiálnom styku,“ hovorí a dodáva: „Obnovili sme predvojnovú multietnickosť. Mesto vysiela jasný signál, že všetky menšiny sú jeho bohatstvom.“ Primátor zdôrazňuje, že v priebehu pätnástich rokov od skončenia mierovej reintegrácie Vukovaru, ktorý bol do roku 1998 pod správou OSN, nebol zaznamenaný ani jeden incident či zločin, ktorý by súvisel s vojnou v roku 1991. To vypovedá viac ako čokoľvek iné.
Tento článok vznikol pre projekt Next In Line, spolufinancovaný Európskou úniou. Za obsah projektu zodpovedá výhradne nadácia Transitions a nemusí odrážať postoje EÚ.
Franić má vo veciach jasno. Skutočných vinníkov vojen v bývalej Juhoslávii haagsky tribunál ICTY podľa neho neodhalil, a teda ani neodsúdil: „Môjho 17-ročného nevlastného brata zabili za to, že je môj brat. Jeho otec je pritom Srb, matka Chorvátka.“ Ťažké srdce má na súčasného srbského prezidenta Tomislava Nikolića: „Nikdy ho neslobodno pustiť do Chorvátska. Fotil sa s mužmi v uniformách četnikov, chápete to?“ Veľa si toho Franić nesľubuje ani od vstupu jeho krajiny do Únie: „Pre moju generáciu to už nebude nič spektakulárne, no pre mladých prinesie odstránenie hraníc nové možnosti.“
Mimochodom, odstránenie hraníc? Práve tu vo Vukovare, kde sa vzťahy medzi znepriatelenými etnikami do veľkej miery upokojili, no, ako výstižne napísal novinár denníka Jutarnji list Drago Hedl, oddeľuje ich naďalej neviditeľný sklenený múr? V meste, ktoré navštevujú početné novinárske tímy, aj zo zahraničia, aby zistili, či tu Chorváti tvoriaci majoritu a Srbi žijú „spolu“ alebo len akosi „popri sebe“? Nemusia až tak pátrať a hľadať bariéry, pravdivá je prvá verzia reality. No iróniou osudu sa občas vyskytnú veci, ktoré oživia staré traumy. Ako keď nedávno istá Srbka z Vukovaru kritizovala chorvátsky štát za to, že neopravil školu. Jedným z četnických bojovníkov, ktorí za vojny hádzali na školu granáty, bol pritom jej manžel.
No vráťme sa k Franićovi. Pred šiestimi rokmi išiel ako policajný plukovník do dôchodku. Zmyslom života je okrem rodiny loď, voda – a najmä dunajský ostrov Mala Ada. Ten je na dohľad z centra mesta. Ako vedúci Športovorybárskeho združenia Dunaj, ktoré má 500 príčinlivých členov (z toho je pätina Srbov), zorganizoval v priebehu posledných rokov na Malej Ade množstvo brigád. Ich výsledok je úchvatný: na ostrove s piesočnými plážami zasadili 200 stromov, vybudovali dve ihriská na plážový volejbal, mnohé prístrešky, reštaurácie, na Deň Dunaja v júni tu v kotlíkoch varia tisíc porcií rybacej polievky. V čistej vode Vukovarčania lovia raky, oddychujú tu a športujú. A najmä zabúdajú na to, čo tí starší prežili.
„Bol tam prales, skultivovali sme to,“ povie hrdo Franić, keď ukazuje fotografie z ostrova, ktoré má vo svojom mobilnom telefóne. „No z Malej Ady za vojny juhoslovanská armáda strieľala na Vukovar. Vrtuľníky vystúpili nahor, vystrelili raketu a zase klesli do bezpečia. Dalo sa iba modliť, aby sa im zadrhol motor,“ dodáva po chvíľke zamyslenia.
.hrdinovia a zradcovia
Chorvátsko si zaslúžilo vstup do Únie už dávno, no muselo päť rokov čakať na dolapenie a súd s Ante Gotovinom a dvoma ďalšími generálmi, ktorých aj tak nedávno v Haagu pre nedostatok dôkazov oslobodili spod všetkých obvinení z vojnových zločinov, aké mali počas operácie Búrka (Oluja) spáchať na chorvátskych Srboch. Pre Chorvátov je dnes Gotovina hrdina č. 1, naopak, pre Srbov súd v Haagu stratil aj zvyšky dôveryhodnosti. V Belehrade hovoria o selektívnej zodpovednosti. No koncom novembra aj tam s pietou spomínajú na pád Vukovaru v roku 1991, ktorý dobyla juhoslovanská armáda a srbské polovojenské jednotky, pričom sa dopustili mnohých masakrov a vojnových zločinov. Tým najťažším bola poprava asi 260 zranených chorvátskych bojovníkov a zdravotného personálu z vukovarskej nemocnice, ktorá sa odohrala na neďalekej prasacej farme Ovčara – dnes je tam pamätník.
Na vojnu, počas ktorej ich svet zradil, by tu radi zabudli, no nedá sa to. Tak aspoň oslavujú svojich generálov. Sú to pre Chorvátov určite väčší hrdinovia ako politici. Jedného z nich, expremiéra Iva Sanadera, nedávno v Záhrebe odsúdili na desať rokov za rozsiahlu korupciu v rokoch 2003 až 2009, keď bol vo funkcii. Mal údajne získať viac ako 12 miliónov eur úplatkov od maďarského koncernu MOL a od rakúskej banky Bank Austria.
Záhrebská novinárka Ivana Ivankovićová hovorí o rozsiahlej predvstupovej frustrácii chorvátskej spoločnosti, výskumy uvádzajú 48- až 52-percentnú podporu vstupu do EÚ. Európa podľa nej Chorvátov príliš nezaujíma, to sa však môže zmeniť vo chvíli, keď niektoré krajiny, najmä susedné Slovinsko, začnú proces blokovať a robiť problémy. „Sanader je dnes najviac nenávidenou osobou v Chorvátsku. Ľudia si zároveň uvedomujú, že je správne, ak ukážeme Bruselu, že sme schopní vziať na zodpovednosť aj vrcholového politika, ktorý sa, paradoxne, asi najviac zaslúžil o vstup do EÚ,“ uvádza Ivankovićová s tým, že znechutenie z politiky prehĺbil aj prípad prvého vicepremiéra a ministra hospodárstva Radimira Čačića, ktorý musel nedávno odstúpiť po tom, ako sa preukázalo, že spôsobil v Maďarsku dopravnú nehodu, pri ktorej zahynuli dvaja ľudia. K tomu všetkému chorvátska ekonomika štvrtý rok klesá, pričom nezamestnanosť, naopak, rastie – po Grécku a Španielsku je najvyššia v Únii. „Dobrou správou je iba to, že sme zaznamenali najlepšiu turistickú sezónu v histórii,“ dodáva novinárka Ivankovićová.
.násilie na urbanizme
Dva mesiace, tri týždne a tri dni. Tak dlho trvala v roku 1991, po vyhlásení nezávislosti Chorvátska, blokáda a vojna o Vukovar, 40-tisícové multietnické mesto s kedysi krásnou barokovou architektúrou. Na jednej strane asi 1 800 ľahko vyzbrojených obrancov z radov chorvátskeho Zboru národnej gardy, medzi nimi asi desať percent Srbov, k tomu 300 policajtov a 1 100 civilných dobrovoľníkov. Proti nim obrovská presila 36-tisíc vojakov juhoslovanskej armády (JNA) s ťažkou výzbrojou, pričom etnické čistky si „vzali na starosť“ srbské polovojenské jednotky. Vojna priniesla viac ako dva a pol tisíca obetí na oboch stranách. Na mesto, kde sa dlhé mesiace v pivniciach skrývali vyhladovaní civilisti, dopadlo celkovo 700-tisíc granátov a rakiet, v niektorých fázach konfliktu až 12-tisíc denne. Išlo o prvé úplne zničené mesto v Európe po 2. svetovej vojne.
Keď videli, čo páchajú na obrancoch mesta a civilistoch, mnohí vojaci JNA odmietli vykonať rozkazy. Velitelia z obavy pred rozkladom morálky vydávali rozkazy strieľať do vlastných pozícií, pribúdali samovraždy. Koncom októbra jednotka JNA z Nového Sadu odmietla zaútočiť na predmestie Vukovaru Borovo Naselje a utiekla. Vodič tanku Vladimír Živković stratil nervy a doviezol tank z frontovej línie vo Vukovare až pred parlament v Belehrade, kde ho zatkli. Jeho vzbura vyvolala reťazový efekt. „Nie sme zradcovia, no nechceme byť agresori,“ kričali do éteru mnohí vojaci JNA.
Blokáda sa skončila tragicky, pádom mesta, vraždením a rabovaním. Až do roku 1998, keď Vukovar prešiel pod správu Chorvátska, bolo toto mesto pod správou OSN. Pozoruhodné je, že mnohí srbskí starousadlíci, ktorí tu žili celé generácie v mieri so svojimi chorvátskymi, nemeckými, židovskými či rusínskymi susedmi, odmietali štvavú miloševićovskú propagandu z Belehradu. Naopak, bránili mesto spoločne s Nesrbmi. A keď potom Chorváti utekali, mnohí dávali kľúče od svojich domov radšej srbským susedom, ktorým dôverovali, než chorvátskej polícii. Celkom inak, agresívne, sa správali Srbi, ktorých sem presídlili po 2. svetovej vojne, keď vyhnali Nemcov. V hĺbke motivácií išlo o útok na urbánny multikulturalizmus; bývalý belehradský primátor Bogdan Bogdanović charakterizoval vojnu o Vukovar ako akt „urbicídy“, teda násilia páchaného na urbanizme.
.mesto paralelných svetov
Vo Vukovare nežijú Chorváti a Srbi oddelene v enklávach, ale spoločne. Existuje však jedno miesto, kam by veterán Franić nikdy nevkročil. Je to srbská reštaurácia Mornar, čo v preklade znamená námorník. Cez jej vstup, nad ktorým svieti nápis v srbskej cyrilike, by nedokázal prejsť. Dnešný Vukovar, to sú stopy vojny zametené pod koberec, nápadné novostavby zo skla a z ocele, ale aj staré domy so strelami v omietke. Sú to polarity, spomienky na besnenie „četnikov“ (Srbov) a „ustašovcov“ (Chorváti). Neopravené, prevažne srbské domy, ale aj nové byty pre navrátilcov. Vukovar, to je aj trpká spomienka na prezidenta Franja Tudjmana, ktorý za vojny odtiaľto odmietol evakuovať ženy a deti. Je to aj úctivá spomienka na Borisa Tadića, ktorý sa prišiel ako prvý srbský prezident pokloniť obetiam vojny. No dnes je to horká príchuť slov súčasného srbského prezidenta Nikolića, ktorý v máji 2012 v kampani pred druhým kolom prezidentských volieb v rozhovore pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung priznal, že „existujú sny, ktoré nemožno splniť, ako ten o Veľkom Srbsku“, a na otázku, či vie, že dnes je tam viac Srbov ako pred desiatimi rokmi, dodal, že Vukovar bol srbské mesto, takže Chorváti sa tam nemajú čo vracať.
Vukovarčania vedia svoje. Veria, že čas vojen a paralelných životov už uplynul. Do mesta, kde je dnes každý štvrtý dospelý človek bez práce, sa vrátila polovica predvojnového obyvateľstva. Naďalej sú pritom nezvestné stovky ľudí, bolesť nepozná národnosť. Srbi aj Chorváti zriadili anonymné telefonické linky, kam možno nahlásiť podozrenie na nález telesných ostatkov. Nie sú tu menšinové školy, iba školy s vyučovacím jazykom srbským, no s chorvátskymi osnovami. Pekný príklad ukazuje súčasný primátor, Chorvát Željko Sabo. Hoci bol za vojny deportovaný do srbských lágrov a prežil si svoje, hovorí, že neidentifikuje jazyk či písmo s vojnou. „Mne cyrilika neprekáža. Ak bude Srbov vo Vukovare viac ako 33 percent z celkového počtu obyvateľov, k čomu veľa nechýba, budú mať právo na používanie svojho jazyka v oficiálnom styku,“ hovorí a dodáva: „Obnovili sme predvojnovú multietnickosť. Mesto vysiela jasný signál, že všetky menšiny sú jeho bohatstvom.“ Primátor zdôrazňuje, že v priebehu pätnástich rokov od skončenia mierovej reintegrácie Vukovaru, ktorý bol do roku 1998 pod správou OSN, nebol zaznamenaný ani jeden incident či zločin, ktorý by súvisel s vojnou v roku 1991. To vypovedá viac ako čokoľvek iné.
Tento článok vznikol pre projekt Next In Line, spolufinancovaný Európskou úniou. Za obsah projektu zodpovedá výhradne nadácia Transitions a nemusí odrážať postoje EÚ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.