Netreba klásť prst na tep doby, aby sme zistili, že je mŕtva. Z potemkinovských kulís prosperity sa už olúpala takmer všetka ružová farba, nikto neverí, že bude lepšie, skôr sa bojíme, aby nebolo fakt zle. Ak sa chce umelec v takomto prostredí presadiť a zároveň sa nezapredať, nemá veľa možností. Alebo vykročí smerom k čírej avantgarde, a zostane autentický, pravdivý a nepoznaný, teda bez akéhokoľvek zásadnejšieho dosahu, alebo skúsi nájsť kompromis medzi úspechom a pravdou. V mene vyššej mravnej idey odhodlá sa siahnuť aj po nie celkom kóšer prostriedkoch, a už je tam.

Ty tam jsou povinné pochody s transparenty, mávátky, tanečky a alegorickými vozy, a přesto se vrátily v podobě daleko barevnějšího bláznivého karnevalu homosexuálních menšin.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Je to divné, ale je to tak. Po desiatich rokoch brázdenia tretieho sveta ma vetry zaviali do Ameriky. A som užasnutá a prekvapená. Možno je to tou perspektívou – často sa na rozdiely v kultúre nepozerám ako Slovenka ale ako Nepálčanka. Makodrapy pri brehu kazera Michigan mi vyrazili dych úplne rovnako ako prvý pohľad na osemtisícovky. Tento pohľad ma síce nenaplnil žiadnym pokojom, ale bol rovnako šokujúci a euforický.

Asi je to tými jarnými prázdninami, že v Bratislave akoby na týždeň zastal čas. Rodičia školopovinných detí zrušili všetky stretnutia a ak mohli, vypadli niekam lyžovať. Zdecimované zvyšky Bratislavčanov zhľadúvajú, kam by sa podeli. Ani žiadne zaujímavé premiéry sa nekonajú, ja preto pokračujem vo svojom programe doháňania restov.

Mám taký stredoeurópsky sen, mať dom alebo aspoň byt pri mori. Pokiaľ možno, niekde blízko. Nie aby som skončil ako jedni moji bohatí príbuzní, ktorí si v období hojnosti obstarali dom pri mori v Indonézii, ale už tam niekoľko rokov neboli, pretože momentálne nemajú na letenku. Ja som si ten svoj vysnený byt našiel pri mori a viem, že keď bude najhoršie, dôjdem tam aj na bicykli.

Nikdy ma neprestane fascinovať, ako sa z rešpektovaného televízneho seriálu, ktorý prešiel testom z najťažších – stal sa úspešným v globálnom meradle, presadil sa vo vôbec najtvrdšej konkurencii a navyše ho odobrila nemilosrdná kritika – stane v našich domácich pomeroch prepadák. Pritom je jedno, o aký ide žáner, tému, formát, našinci sa jednoducho nedívajú, respektíve, dívajú sa, ale v malých, komerčne nezaujímavých počtoch.

Písal sa rok 1801, keď si bratia John a James Chivasovci v prístavnom mestečku Aberdeen na východe Škótska otvorili malý obchod a pod menom Chivas Brothers začali miestnu elitnú klientelu zásobovať lahôdkami z celého sveta – kávou, exotickými koreninami, najkvalitnejším vínom a likérmi, no predovšetkým tými najlepšími škótskymi whisky.

Sú tie účty pravé? Boli peniaze, ktoré údajne poberal aj dnešný španielsky premiér Mariano Rajoy, vyplatené? Je to len sprisahanie proti nepopulárnej vláde? Rajoyovi prívrženci sú toho názoru. Španielskom však otriasol mrzký škandál, ktorý akoby potvrdzoval, že ryba smrdí od hlavy.

Dejiny Mali sú dejinami vojenských prevratov. No iba neskorý zásah francúzskej armády v polovici januára zabránil tomu, aby túto ôsmu najväčšiu africkú krajinu celkom ovládli islamisti, napojení na al-Káidu.