Téměř třičtvrtě století od prvního vydání vychází u nás podruhé text, jenž si původně kladl za cíl seznámit svět s názorem tehdy již renomovaného autora, proč německý národ v drtivé většině podlehl volání nacistické ideologie a slepě následoval psychopatického vůdce.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Odborné superhity ako napríklad Stret civilizácií Samuela Huntingtona (1997) tvrdia, že o podobu sveta sa hrá na demarkačnej línii medzi súčasnými veľkými civilizáciami. Je rok 2014 a mám pocit, že o budúcnosti sa nerozhoduje iba na rozhraní civilizácií (kultúr), ale predovšetkým vnútri každej z nich. Vlastne skôr by sme mali hovoriť o civilizovanosti (kultúrnosti) jednotlivých ľudí. To my sami navzájom sme si často najväčší nepriatelia. Nezriedka sa stáva, že chýba pocit blízkosti u blížnych najbližších. Závidíme si, deti sa nám javia ako príťaž, rozvádzame sa ako na bežiacom páse, svojich staručkých rodičov hriešne zanedbávame, alebo dokonca i zneužívame, okrádame sa navzájom.

Po novembri ’89 sme sa s demokraciou začali spoznávať za pochodu. A často sme otvárali oči, čo to naozaj je, tá vláda ľudu. Stále však máme právo zúčastňovať sa na občianskom, a teda aj politickom živote v súťaži ideí, ideológií, záujmov.

Existuje niečo ako kvalita demokracie. Stav krajiny môžete dlhodobo merať aj podľa toho, či sa zlepšuje, alebo zhoršuje. Tam, kde sa demokracii darí, rastie citlivosť k dodržiavaniu demokratických pravidiel. U nás je zase citlivý problém čarodejníckych učňov demokracie. Ivan Šimko si vymyslel štátnu zmluvu, a bol z toho rozpad štátu. Mikuláš Dzurinda sníval o veľkej stredopravej strane a skončilo sa to vzájomnou kanibalizáciou a požieraním.

Jednou z vymožeností naší údajně zkažené západní civilizace je svobodná sebekritika. V jakémkoliv konfliktu Západu s nezápadními zeměmi se tak okamžitě vynoří celá plejáda kritiků, kteří budou argumentovat, že chyba je na naší straně. Kdyby prý byl Západ vstřícnější, prozíravější a celkově tak nějak morálnější, bylo jistě možné některým konfliktům buď úplně předejít anebo je alespoň řešit jinak.

Aký je štát hospodár a vlastník v súvislosti s predraženými nákupmi v zdravotníctve, už vidí každý. Nikoho netrápi, že v kultúre sa deje presne to isté. Tíško a spokojne tu prežíva ten istý, socialistický kultúrny model, kde sa plytvá a korumpuje rovnakými miliónovými sumami. Z daní nás všetkých platíme kultúru ako jeden obrovský, betónový moloch, s ktorým si nikto netrúfa pohnúť. Od čias Novembra tu nebol jeden minister kultúry, ktorý by priniesol do financovania kultúry systémové zmeny. Nie občan, kultúru u nás robí výhradne štát a jeho úradník.

Kiska v parlamente Prezident Andrej Kiska vystúpil minulý týždeň s prejavom v parlamente. Reagoval v ňom na aktuálne kauzy v zdravotníctve aj na verejné protesty proti korupcii. Kiska povedal, že ľuďom na ulici rozumie a ich aktivitu považuje za legitímnu a pochopiteľnú. Protestné zhromaždenia sa minulý týždeň uskutočnili v Bratislave a v Košiciach. Politici by podľa prezidenta mali takto prejavenú nespokojnosť počúvať.

Ako chlapec som sa cestou z kostola zvykol zastaviť pri dome u krstných rodičov. Pomáhať pri betónovaní. Krstná mama mi vždy riekla: „Choď sa pekne prezliecť do pracovného a potom príď, lebo kto chce byť elegantný vždy, nie je nikdy.“ Myslím, že táto múdrosť platí aj pre iné aspekty života. Kto chce byť vždy pekný, tak jeho peknote neuveria ani v čase, keď by objektívne mala zažiariť. Kto býva permanentne kriticky rozdrapený, nikto ho nezapočuje vtedy, keď bude mať ako jediný pravdu.

Po piatich rokoch čakania sa írska skupina U2 vrátila s novým albumom, ktorého vydanie prekvapivo oznámila v rámci predstavovania nového modelu iPhone.