O tom, že zožralo aj samotného požierača, škoda hovoriť. Jedni vymýšľajú referendovú demokraciu, druhí populistickú, tretí si priniesli do parlamentu technickú zručnosť a začali si fotografovať a navzájom ukazovať tajné hlasovania. Slovenskú parlamentnú demokraciu však tvorí celkom nesvätý svet, založený na zradách a podrazoch. V takomto svete však nebadane strácame elementárny cit pre to, čo je demokratické a čo nie a kde sú v stabilnej, normálne fungujúcej slobodnej spoločnosti mentálne, a nie formálne neprekročiteľné hranice.
Ale aj tak – parlamentnú demokraciu treba kultivovať, a nie likvidovať. Vždy som bol presvedčený, že fungujúca parlamentná demokracia je tesne previazaná s fungujúcimi politickými stranami a v normálnom demokratickom svete to tak aj je – politici odchádzajú, strany ostávajú. Len u nás je to naopak – politické strany odchádzajú, politici ostávajú. Ľavica sa vykryštalizovala ako zberná nádoba protinovembrových a protireformných síl, a dnes sa stará najmä o vlastné zabezpečenie a údržbu moci. Keď hľadá riešenia, opiera sa o spomienky na minulosť, z ktorých snuje spomienky na budúcnosť. Pravica sa utvárala pomaly a ťažko, okrem revolučného pátosu nemala veľmi z čoho. Nevytvorila si mladú generáciu ani zásobáreň inovatívnych nápadov. Čo potom na začiatku vyzerá ako inovácia, na konci sa mení na opicu a nápady pravice sa menia na makulatúru.
Deštrukcia demokratických pravidiel a mechanizmov má zdanlivo nevinné prejavy. Keď som v parlamente videl radostne pobiehajúcich detinských poslancov, ukazujúcich si v mobiloch tajné hlasovanie, dostával som koprivku. Naozaj sa čudujem každému, kto pod vplyvom populistickej demokracie čo len koketuje s Matovičovými detektormi lži, ktoré môžu byť užitočnými praktikami spravodajských služieb a policajného vyšetrovania, ale nie slobodnej verejnej činnosti, pokiaľ sa nemá zmeniť na činnosť užitočných idiotov.Takéto záplaty na parlamentnej demokracii, vydávajúce sa za jej oživenie, v podstate zastierajú rezignáciu na skutočné demokratické zmeny. Ich dôsledkom je absolútna strata rozlišovacej schopnosti ako v prípade neuveriteľnej českej diskusie o Noamovi Chomskom, ktorá je elementárnym zlyhaním súdnosti verejných intelektuálov, pripomínajúcim diskusie tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Táto diskusia zotrela elementárny, hlboký a principiálny rozdiel medzi slobodnou a neslobodnou, demokratickou a autokratickou spoločnosťou. Tak ďaleko sme to dopracovali. Aj preto žijeme v čudesnom medzičase, v ktorom sa tak dobre darí intelektuálnym kondotiérom a hochštaplerom.
Ale aj tak – parlamentnú demokraciu treba kultivovať, a nie likvidovať. Vždy som bol presvedčený, že fungujúca parlamentná demokracia je tesne previazaná s fungujúcimi politickými stranami a v normálnom demokratickom svete to tak aj je – politici odchádzajú, strany ostávajú. Len u nás je to naopak – politické strany odchádzajú, politici ostávajú. Ľavica sa vykryštalizovala ako zberná nádoba protinovembrových a protireformných síl, a dnes sa stará najmä o vlastné zabezpečenie a údržbu moci. Keď hľadá riešenia, opiera sa o spomienky na minulosť, z ktorých snuje spomienky na budúcnosť. Pravica sa utvárala pomaly a ťažko, okrem revolučného pátosu nemala veľmi z čoho. Nevytvorila si mladú generáciu ani zásobáreň inovatívnych nápadov. Čo potom na začiatku vyzerá ako inovácia, na konci sa mení na opicu a nápady pravice sa menia na makulatúru.
Deštrukcia demokratických pravidiel a mechanizmov má zdanlivo nevinné prejavy. Keď som v parlamente videl radostne pobiehajúcich detinských poslancov, ukazujúcich si v mobiloch tajné hlasovanie, dostával som koprivku. Naozaj sa čudujem každému, kto pod vplyvom populistickej demokracie čo len koketuje s Matovičovými detektormi lži, ktoré môžu byť užitočnými praktikami spravodajských služieb a policajného vyšetrovania, ale nie slobodnej verejnej činnosti, pokiaľ sa nemá zmeniť na činnosť užitočných idiotov.Takéto záplaty na parlamentnej demokracii, vydávajúce sa za jej oživenie, v podstate zastierajú rezignáciu na skutočné demokratické zmeny. Ich dôsledkom je absolútna strata rozlišovacej schopnosti ako v prípade neuveriteľnej českej diskusie o Noamovi Chomskom, ktorá je elementárnym zlyhaním súdnosti verejných intelektuálov, pripomínajúcim diskusie tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Táto diskusia zotrela elementárny, hlboký a principiálny rozdiel medzi slobodnou a neslobodnou, demokratickou a autokratickou spoločnosťou. Tak ďaleko sme to dopracovali. Aj preto žijeme v čudesnom medzičase, v ktorom sa tak dobre darí intelektuálnym kondotiérom a hochštaplerom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.