Výstavu Roberta Wilsona Videoportréty v Slovenskej národnej galérii predchádzalo mohutné promo. Pochopiteľne. Veď ide o slávneho režiséra a jeho portréty celebrít.

Tvrdí to skoro každý renomovaný šéfkuchár, ktorý aspoň trochu precestoval svet. Francúzska je základ, talianska má švih, thajská vás očarí a nadchne, no ak chcete ochutnať niečo naozaj výnimočné, treba ísť do Vietnamu. Tak som sa tam vybral.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Ťah predsedu Fica smerom ku vyštvaniu súkromných poisťovní zo zdravotníctva sa dá vyjadriť len podobenstvom o hlave a múre. Po tom, čo na arbitrážach pre „zákaz zisku“ prehral Slovenskej republike už takmer 50 miliónov eur – vrátane nákladov na honoráre právnych kancelárií, čo je polovica tejto sumy – by sa dalo ako minimum očakávať, že s Pentou a Achmeou si prestane páliť prsty.

O chvíľu sa začne desiaty rok vychádzania tohto časopisu. A možno ste si všimli kampaň, ktorú sme v týchto dňoch rozbehli. Takže je namieste pár slov k nej.

„I Have A Dream,“ povedal dávno vo Washingtone King a jeho sen nadobúda čoraz reálnejšie farby. „Mám fantastický sen a ten mi pomôže prejsť realitou,“ zaspieva neskôr ABBA. „Mám sen,“ chcem dnes napísať ja. A chcem ho dať do súladu s Božím snením o človeku.

Odklad namiesto riešení Americká federálna vláda zase funguje. Ako sa dalo predpokladať, republikáni ustúpili a pristali na dohodu s Bielym domom. Vláda tak bude mať financie do 15. januára, USA si môže požičiavať do 7. februára (a aj istý čas potom, ak využije núdzové opatrenia).

Etgar Keret je izraelský spisovateľ. Jeho krátke poviedky sú vtipné tým typom humoru, ktorý dokáže odkrývať absurdnosti a naznačuje hĺbky. Ak ste čítali jeho zbierku poviedok Zrazu klope ktosi na dvere, tak viete, o čo ide.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Čakali sme, kedy taká správa príde – a predminulý utorok ju české Hospodářské noviny dali na titulnú stranu pod názvom Prvá obeť vojny na železnici.