Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zbytočná výstava

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Výstavu Roberta Wilsona Videoportréty v Slovenskej národnej galérii predchádzalo mohutné promo. Pochopiteľne. Veď ide o slávneho režiséra a jeho portréty celebrít.

Vždy, keď počujem, že na výstave budú obrazy, fotografie alebo videá celebrít, pochytí ma podozrenie. Podvedome to beriem tak, že keď začne výtvarník spodobovať celebrity, je to to isté, ako keď sa muzikant zjaví v televíznej relácii venovanej vareniu. Neklamný signál, že ako umelec skončil.

.veľký Wilson
K výstave Roberta Wilsona v Národnej galérii som preto pristupoval so skepsou, spomínajúc si na výstavu Davida LaChapelle pred pár rokmi, prezentovanú v Galérii mesta Bratislava, predstavujúcu technicky a remeselne dokonale premyslené a občas provokatívne aranžmán slávnych ľudí, po ktorých však vo vás zostalo také isté prázdno, ako po vypočutí pesničky od Lady Gaga.
Potom som sa chvíľu hrabal na internete a skepsu vystriedalo očakávanie.
Robert Wilson je svetoznámy režisér experimentálneho divadla, ktorý sa popri divadlu venuje choreografii, maľovaniu, soche a videoartu. Jeho prvým veľkým dielom je takmer päťhodinová opera Einstein On The Beach, ktorú inscenoval v roku 1976 spolu s Philipom Glassom. Na internete si o tom môžete nájsť takmer hodinový dokument The Changing Image Of Opera. Glassova hudba si vyžaduje od muzikantov pedantskú presnosť. Päťhodinové predstavenie, postavené nie na príbehu, ale na metaforách, vytvorených hudbou, precíznou choreografiou a hrou so svetlom, muselo byť nezvyčajne náročné na interpretov aj na diváka. Útržky z opery, zachytené v dokumente, sú veľmi podmanivé, až človek dostane chuť ponoriť sa do nej ako do oceána a pozrieť si ju celú.
V jednej pasáži dokumentárneho filmu Wilson hovorí o tom, ako môžeme vidieť veci v troch plánoch. Keď si dáme ruku pred tvár, vidíme ju ako portrét. Keď ju natiahneme pred seba, stane sa zátiším. A ak fotografiu ruky umiestnime niekde v diaľke, stáva sa súčasťou krajiny. Obdoba týchto slov je súčasťou krátkeho úvodného textu k výstave Videoportréty. Cyklus vznikol v roku 2006 a v Slovenskej národnej galérii je na priestore jedného poschodia prezentovaná iba jeho časť. Okrem celebrít v ňom nájdeme portrét Normana Fleminga, automechanika, ktorý ako muž z ulice zastupuje na výstave necelebritný ľud. Za zvieratá tu je čierny leopard a dikobraz Boris. Ani s húkajúcimi sovami, rozvešanými v zastrešenom nádvorí galérie, to však nestačí na to, aby sme sa zbavili dojmu, že ide v prvom rade o výstavu celebrít.

.perfektné celebrity
Úvodný text k výstave sľubuje intímne a poetické výpovede rôznych osobností, nič také tu však nenájdeme. Všetky portréty sú perfektné. Perfektné remeslo, perfektná produkcia, perfektná obrazovka, na ktorej sú perfektne premietané. O vnútre tých, ktorí sú na nich zachytení, sa však nedozvieme nič. Všetci sú nainscenovaní do niekedy nápaditých a niekedy až geniálnych kompozícií, v ktorých sa nesporne odráža veľa zručnosti a skúsenosti. Opakujúca sa slučka videa zachytáva postavy zvyčajne takmer nehybné a ak video obsahuje pointu a pohyb, je to skôr v infantilnej podobe, ako v prípade streľby z vodnej pištole Bradom Pittom stojacim v mokrých trenkách pod sprchou. Najzaujímavejší je Norman Paul Fleming, a to možno práve preto, že ako jediný zo zachytených ľudí sa necíti pred kamerou prirodzene a ešte sa nenaučil pred ňou ukryť svoje pravé ja. Z iného konca je zaujímavou zmenou Salma Hayek v podobe opernej divy. Niekoľko vedľa seba umiestnených obrazoviek, na ktorých je zachytená v statických obrazoch, na ktorých sa hýbu iba perá jej boa, akoby vytváralo film svojho druhu. Opäť je to však iba fragment, keď celý pôvodný cyklus obsahuje jedenásť záberov. Zastavíte sa asi aj pri Robertovi Downeyovi, ktorého portrét je parafrázou na Rembrantovu Hodinu anatómie. Detailné zobrazenie tela s vystupujúcimi žilami na rukách je anatómiou svojho druhu. Čím viac času na výstave strávite, tým viac vám slová o intímnom pohľade dovnútra budú pripadať ako zlý vtip. Ak je táto výstava v niečom zaujímavá, tak je to práve v tom, že ukazuje, ako napriek technike, zachytávajúcej skutočnosť s milimetrovou podrobnosťou, vidíme iba kulisu, zábavnú kratochvíľu, cirkus.
Inštalácia výstavy sa snažila o oddelenie jednotlivých obrazov, to sa však podarilo iba čiastočne. Kompromisy pri rozsahu výstavy, ako aj jej realizácii podtrhujú pocit provinčnosti, aký som v Národnej galérii doteraz, napriek zatekajúcim strechám a iným problémom, nezažil.
Videoportréty Roberta Wilsona sú prebratou výstavou, pripravenou ľuďmi mimo galérie a jej financovanie bolo zabezpečené sponzorsky. Netuším, prečo sa galéria rozhodla venovať na tri mesiace polovicu svojej osekanej výstavnej kapacity práve tomuto projektu. Jediné poučenie z nej je to, že aj časť výtvarného sveta sa stáva súčasťou šoubiznisu so všetkým, čo k tomu patrí. Ak má však Slovenská národná galéria ašpiráciu byť inštitúciou, ktorá definuje hodnoty, musí takéto veci filtrovať. A neverím tomu, že by množstvo skvelých kurátorov, ktoré má galéria k dispozícii, nevedelo pripraviť výstavu, ktorá by pre nás nebola dôležitejšia.
Autor je fotograf a editor hentak.sk

Výstavu Robert Wilson: Videoportréty môžete vidieť v Slovenskej národnej galérii do 23. marca 2014.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite