Ako nás lieky liečia, prečo nám ruže voňajú, prečo vidíme hviezdy na oblohe? Odpovede na tieto otázky úzko súvisia s niečím, čo sa skrýva za zvláštnou skratkou GPCR. Tie štyri písmená sú esenciou tohtoročnej Nobelovej ceny za chémiu, ktorá bola udelená za štúdium receptorov, spojených s G-proteínom.

Za starým centrom Havany, obľúbeným turistami, je vládna štvrť. Vyzerá to tam, akoby ste spojili Gottwaldovo námestie s Trnavským mýtom a na dom odborov capli veľký plechový portrét Che Guevaru a Fidela. Tam ešte turisti chodia a fotia si tie plechové ksichty, ale ďalej nie. Taxikár sa čudoval, kam idem, a tak som klamal. Hovoril som, že som nemecký turista a mám tam kubánsku priateľku. Tak ma odviezol až do panelákovej štvrte, z ktorej by mal Corbusier radosť.

Len niečo pred rokom som prekročil svojich 26. Takže hodnotiť piatimi hviezdičkami čokoľvek, čo počúvam odvtedy, ako som naozaj prišiel k hudbe (to bolo, myslím, niekedy v dvanástich), je ťažká úloha.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Môj šerpa Chatur bol vždy veľká kopa šťastia. Večne vysmiaty, niesol šialene ťažký náklad a do toho pofajčieval a vtipkoval s mojimi turistami. Dnes večer na treku si s ní­m začali debatu – v Nepále veľmi neobvyklú – o sexe. Či teda majú tí­ naši Nepálci sex pred svadbou, alebo nie, či pociťujú lásku a prí­ťažlivosť k žene, ktorú im niekto vybral a oni ju vidia až krátko pred svadbou...samozrejme, tieto otázky sú úplne opodstatnené – je to úplne iná kultúra a našincovi sa rozum zastavuje nad pomyslení­m že by prvýkrát mal sex až cez svadobnú noc a najmä, že by mal prežiť život so ženou, ktorú si sám nevybral...

KNIHA Pišta Vandal: Prototyp Eva (Limerick, 2012) Literárne spracovania dramatického, apokalyptického zápasu medzi človekom, hriechom a Bohom majú dlhú a pestrú históriu: od výborných diel Danteho, Miltona, Komenského, Johna Bunyana, Bulgakova či C. S. Lewisa až po dobre mienené gýče, medzi ktorými patrí Youngova Chatrč medzi tie lepšie kúsky. A potom je tu hard-core apokalypsa Prototyp Eva Pištu Vandala, metalistu a pankáča, autora duchovnej poézie aj Havinkovho hovienka, Pekelnej muziky aj životopisu misionára Karola Nižňánskeho.

Ctižiadostivý, sebastredný, pracovitý a v spore takmer s celou svojou generáciou. Jeho konkurentom nebol nikto menší ako Ľudovít Štúr či Jozef M. Hurban. Nepodľahol ich charizme, kritizoval ich, sporil sa s nimi, a stal sa tak outsiderom štúrovskej doby. Napriek tomu neupadol do zabudnutia a dnes je možno zaujímavejší ako mnohí z tých, ktorí ho vysmievali. Narodil sa pred dvesto rokmi. Jonáš Záborský.

Dal som si na tú cestu dosť času. Vedie totiž jedným z najkrajších miest Európy. Električka prejde cez Malú Stranu, vyšplhá sa k Pražskému hradu, a potom vás skoro na hradbách vyloží na okraji Nového sveta. Uličky sú ako utopené medzi Černínskym palácom a Hradčanským námestím, to miesto je stále ešte turistami veľmi neobjavené, a preto tiché, romantické a zádumčivé. Bolo krásne, mierne jesenné popoludnie, a tak som si aj záver prechádzky okolo Toskánskeho paláca do Loretánskej ulice užíval. Dom, v ktorom má sídlo volebný štáb Miloša Zemana, som našiel ľahko. Pomohla mi bočná informácia, že svoje „predprezidentské“ útočisko má Zeman a jeho ľudia v byte, kde bývala dcéra T. G. Masaryka, čo, na rozdiel od prítomnosti kancelárie Miloša Zemana, pripomínala pamätná tabuľa na priečelí domu.

Docent Vladimír Černý učí fyziku na FMFI UK. Hovorí, že súčasťou jeho práce je aj predstieranie, že robí na nejakej vede. Ako fyzikálne fundovaný programátor pracuje v CERN-e a uvažuje, že možno napíše ešte jednu učebnicu.

Nikde na svete som nevidela spoločnosť, v ktorej by si ľudia navzájom finančne pomáhali tak ako tu, v Nepále. Aj tí chudobní. Kade chodím, počúvam šialené príbehy. Môj kamarát Buddha mi na otázku, kde je tak dlho jeho mama, odpovedal: „Momentálne pracuje v Ománe. Nezarába veľa, len 100 eur mesačne ako upratovačka.” „Ale veď toľko sa dá zarobiť aj tu, tak prečo je tam?” pýtam sa nechápavo.” No, lebo bratranec ju uviedol ako ručiteľa, keď si požičiaval peniaze v dedinke, odkiaľ pochádzame, aby mohol začať nový život v Hongkongu.” Ešte stále to neviem pochopiť. „Ručiteľa?