Máme nádhernú krajinu, bohatú na vodné zdroje. Kam oko dovidí – samý potok, jazero, bystrina, priehrada či pleso. Len na stoloch a v reštauráciách to akosi nebadať. Po dobrej sladkovodnej rybe akoby sa na Slovensku zľahla zem.

Môže počasie zničiť našu civilizáciu? Mení sa na zemi klíma? A čo jej zmeny spôsobuje? Čo nás čaká v najbližších rokoch? Na tieto otázky hľadá odpovede meteorológ Peter Jurčovič.

Mesto neveľké, je pred pol štvrtou ráno, končí sa noc z piatka na sobotu. Pohľad z balkónu: na chodníku dievčatá, 13-ročné a 15-ročné. Vracajú sa z diskotéky. Prvá, kľačiaca na zemi, zvracia, druhá kričí: „Do ..., hybaj, ty ...!“ A smeje sa smiechom chrapľavým. Obe sú spité pod obraz.

Jar v Kalifornii prichádza skoro – nie podľa kalendára, ale len čo denná teplota začne vystupovať nad 20 stupňov Celzia. Posledné dažde ešte stmavujú oblohu, ale v priebehu niekoľkých dní sa tvár zeme radikálne zmení. Kríky, ktoré boli ešte včera holé, sú zrazu plné púčikov a zelených lístkov. Opadavé stromy sa zmenia z metiel na rozkvitnutú nádheru a život sa hlučne ozve vo vyšších obrátkach. Dlho prázdne veľkoobchody s domácimi, stavebnými a záhradníckymi potrebami sa zaplnia davmi. Jar je čas, v ktorom si ľudia nielen dávajú novoročné predsavzatia, ale sa ich aj snažia naplniť. Nielen v záhrade, ale aj v domácich stavbách a prestavbách.

Ja som za slobodu. Som za slobodu všetkých, čo chcú patriť niekam inam. Či už do inej krajiny, alebo iného spoločenstva. Môj pohľad na vec je veľmi, veľmi jednoduchý a naivný. Myslím si, že hranice, akékoľvek, sú úplne zbytočné. Čiara na mape. Čiara v mysliach. Veď sme, preboha, všetci obyvatelia jednej zeme, všetci sme deti jedného Boha. Lebo čiara sú len peniaze, nie šťastie. Nech si každý ide, na ktorú chce časť čiary, nech ho nikto nenúti presúvať sa a ani mu v tom nikto nebráni. Nech tí, čo okupujú, radšej skúmajú doma hranice svojej mysle, nech tí, čo sa bránia, nechajú odísť tých, čo nechcú zostať.

Kedysi boli uhoľné bane Donbasu veľkou pýchou nášho východného suseda. Kvalitné antracitové uhlie je čierne zlato Ukrajiny. Ale dnes jej dokonca aj toto zlato chýba.

Farnosti Važec, Hybe, Východná a Spišské biskupstvo slávia rôznymi podujatiami „Rok Janka Silana“. Je totiž sto rokov od narodenia a 30 rokov od smrti tohto významného slovenského básnika a kňaza. Pamätám si, ako som raz neskoro večer odchádzal z bytu tajného biskupa Jána Korca, keď mi vo dverách odrazu povedal: „Dostal som správu zo Spiša, že Janko Silan zomiera. Pomodli sa zaňho.“ Zostalo mi v pamäti, s akým pohnutím to povedal. Keď zomiera veľký básnik, ľudia ducha vedia, čo tým táto zem stráca.

Tak ako bola Rosettská doska kľúčom k jazyku minulosti, teda k hieroglyfom, môže byť sonda Rosetta kľúčom k lepšiemu pochopeniu vzniku života na Zemi.

Andrej Sládkovič v ľúbostnej básni Marína pripodobnil dvojicu zamilovaných k Božím plameňom, kvetom na chladnej zemi a k drahým kameňom. Nevieme, ako je to s Božími plameňmi, ale vieme, že kvety a drahé kamene majú všeličo spoločné – napríklad neuveriteľnú pestrosť farieb.

Druhého augusta oslavujú františkáni sviatok Porciunkuly. Voľný preklad z taliančiny je čiastočka zeme. Na tejto čiastočke zeme stojí už približne 900 rokov malý, no zázračný kostol Panny Márie Anjelskej. Tu našli útočisko prví františkánski bratia, tu sa udiali všetky kľúčové okamihy františkánskeho hnutia, keď ešte nikto netušil, že raz nad tým kostolíkom vyrastie ozrutná bazilika a tým vznikne kostol v kostole. Pre tento kostolík František zázračne vybavil odpustky, aké mali dovtedy len tri baziliky sveta. Sem ušla skoro ráno na Kvetnú nedeľu aj Klára, ktorá potom založila Klarisky a stala sa svätou. A tu našla Františka aj sestra smrť.