Niektoré veci sú všade na svete rovnaké. V iných farbách, tvaroch, končinách, ale ľudia majú krásnu vlastnosť prejavovať sa takmer rovnako, nech pochádzajú odhocikiaľ. Matka starajúca sa o dieťa ‒ ok, nemá kočík a cumeľ, ale má tú istú lásku, nehu a strach. Šofér autobusu, vždy rovnako dôležitý – v Indii či na Slovensku. Úradník jediaci svoj obed v kancli. Namyslený biznismen v aute so šoférom parkujúci v strede križovatky.

Myšlienky, ako vieme, majú svoje konzekvencie. Neprekvapilo ma preto, že pred pár dňami Richard Dawkins, známy autor a filozof, ktorý kedysi prednášal na Oxforde, nepriateľ Pána Boha a všetkých náboženstiev, ako označil sám seba, na Twitteri vyhásil, že ľudské plody s Downovým syndrómom treba zlikvidovať.

Majú ho skoro na každom hrade či zámku. Visí na stene medzi ostatnými obrazmi a sprievodca naň nikdy nezabudne turistov upozorniť. Tajomný portrét muža či ženy, ktorého oči vás neustále sledujú.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

Po toľkých rokoch za mrežami som vzdialený myšlienke idealizovať si tých, s ktorými som bol nútený sa stretávať. Koniec koncov, mnohí odsúdení majú svoje princípy.

Divadelná sezóna sa skončila. Na jednej strane spokojnosť, že sa inscenácie podarili, na druhej strane prázdnota. Asi taká ako po premiére. Chvíľa nadšenia, radosti zo stvoreného sveta, a potom prázdnota. Režisér sa utiahne do úzadia. Je vyprázdnený emotívne aj fyzicky. Ak tou tvorbou žil, ak nie je racionálny matematik, ktorý iba vypočíta zaujímavú rovnicu. Nie som matematik , inscenáciou žijem. Ponáram sa do toho zvláštneho sveta, ktorý nie je reálny, ale bez reálnych zážitkov, skúseností, poznaní, bez reálnych predstáv a snívaní by ten svet divadla nemohol komunikovať s reálnym divákom.

Bob Dylan raz povedal, že všetko, čo o ňom potrebujeme vedieť, sa nachádza v jeho textoch. Pozorný poslucháč tam skutočne nájde mapu jeho života, ale v ľudskej prirodzenosti je vždy túžba dozvedieť sa viac. Ale Dylan si svoje súkromie prísne stráži.

Juhannus je vo Fínsku najväčší sviatok po Vianociach a je aj v kalendári. Sviatok svetla, pôvodne zasvätený ,ukkovi’, pohanskému bohu búrky, ale aj počasia a úrody. Mesto stíchne a kto môže, ide na chatku. Naozaj na chatku, lebo fínske chaty sú malé a skromné. Fíni tam dokážu žiť bez televízie i vodovodu. Ale nie bez sauny. A Juhannus je najmä sviatkom sauny. Sauna sa zohreje a udržuje sa horúca takmer celú noc. K tej svätojánskej patria brezové vetvičky, symbol zdravia.

„Děkuji ti Pane / za lásku i smrt / děkuji ti Pane / za pořádný mrd“. Pesničkárka Dáša Vokatá musela svojím posledným albumom prekvapiť aj tých, ktorí jej tvorbu poznajú roky. Koho by napadlo, že táto kráľovná českého disentu sa rok-dva po Magorovej smrti vrhne do labutích ľúbostných piesní, ktoré sú také mocné, že si ich ťažko mohla vycucať z prsta. Tie najlepšie pesničky majú jedno: Obrovský dôvod na to, aby vznikli. V tom majú výhodu autori, ktorí sa poctivo životom predierajú, oproti tým, ktorí vedia všetko „ošáliť“. V albume Dva divoký koně Vokatá zúročila celý svoj život umelkyne, ktorú v mladosti vyštvali z ČSSR.

Existuje niečo ako kvalita demokracie. Stav krajiny môžete dlhodobo merať aj podľa toho, či sa zlepšuje, alebo zhoršuje. Tam, kde sa demokracii darí, rastie citlivosť k dodržiavaniu demokratických pravidiel. U nás je zase citlivý problém čarodejníckych učňov demokracie. Ivan Šimko si vymyslel štátnu zmluvu, a bol z toho rozpad štátu. Mikuláš Dzurinda sníval o veľkej stredopravej strane a skončilo sa to vzájomnou kanibalizáciou a požieraním.