Vo štvrtkovej relácii Pod lampou hľadali moderátor Štefan Hríb a jeho hosť Martin Šimečka priliehavý názov pre terajšiu slovenskú vládu. Nenašli ho, ale horšie je, že ani naša vláda sama nevie, ako by sa mala charakterizovať.

Ospravedlňujem sa všetkým, ktorých v predvolebnom čase, keď sa navyše zachvievajú základy Smeru, naozaj nezaujímajú nejaké tučniaky v košickej zoologickej záhrade. Lenže mňa to, čo sa tam udialo, úplne fascinuje. Také drzé použitie lži, také nehorázne obvinenie návštevníkov z krutosti, aby riaditeľ zakryl svoju neschopnosť, to je pre mňa naozaj šokujúce. Človek, ktorý vymyslel túto lož, nie je podľa mňa celkom v poriadku. Potešujúce je aspoň to, že v tomto prípade mala lož veľmi krátke nožičky.

Moja priateľka Roza Ambroz je výtvarníčka, dizajnérka a vždy si všimne veci, ktoré zväčša my ostatní, esteticky menej útlocitní, ani nevnímame. Aj tentoraz za mnou prišla so zvláštnou žiadosťou. Usporiadať verejnú zbierku, lenže jej účel je trošku, no trošičku bizarný. Hoci nie celkom od veci. Posúďte sami:

Niektorí kreatívci nás presviedčajú, že nákupy sú hrdinstvo. To je, samozrejme, hlúposť. Vždy, nielen teraz, keď je menej peňazí na nákupné maratóny.

Kolega Andrej Bán v Kritickej prílohe, ktorú uverejňujeme v .týždni 32/2009, spomína jednu dôležitú knižku. Ide o knižku Hannah Arendt: Eichmann v Jeruzaleme (Zpráva o banalitě zla).

Keby ste sa ma pred rokom spýtali, čo sú tri najväčšie výzvy digitálnych novín 14ymedio, povedala by som, že represia, zlé pripojenie na internet a strach mediálnych profesionálov pracovať v našom tíme. Neuvedomovala som si, že budeme mať dočinenia s ďalšou prekážkou, ktorá sa stane hlavným dôvodom bolehlavu našich malých novín: nedostatok transparentnosti v kubánskych inštitúciách. Pričasto zostaneme pred zavretými dverami a nikto neotvára, neodpovedá, akokoľvek hlasno klopeme.

„Obyvatelia New Hampshiru vyberajú prezidentov,“ vyhlásil ešte v 80. rokoch vtedajší guvernér New Hampshiru. Mal pravdu. Primárky v tomto štáte majú najväčšiu šancu ovplyvniť, kto bude vládnuť v Bielom dome.

Zabudnite na moment na filmových Päťdesiat odtieňov. A teraz, keď sú decká preč, pozrime sa na niečo iné, čo sa práve deje v mene oslobodenia ženského sveta. Potrebuje to totiž malé vysvetlenie.

15 percent Správa, že spoločnosť Váhostav nezabezpečeným veriteľom, kam patria aj malí živnostníci, vyplatí v reštrukturalizácii len 15 percent ich pohľadávok, spôsobila malú búrku na slovenskej politickej scéne. Zabezpečení veritelia, najmä banky, majú svoje pohľadávky zabezpečené majetkom dlžníka, respektíve majetkom tretích osôb.

Smútok a clivota ma svorne zachvátili, keď som si toť nedávno uvedomil, za aký kratulinký koniec ťahá kultúra. Myslím kultúra ako taká, kultúra tout court v pomyselnom zápase o priazeň médií, o miestečko na výslní čitateľského záujmu. Ale asi zle: na to miestečko ju musia priviesť a usadiť práve médiá, takže späť: správne má byť – v zápase o priazeň médií. A teda novinárov. A teda šéfov týchto novinárov. A teda majiteľov týchto oboch. Uvedomil som si to na prípade, žiaľ, bolestne konkrétnom.