„Klausovu obavu z nárokov sudetských Nemcov spochybnili odborníci, vláda aj hlavné politické strany. Prezident ju podľa nich navyše vyslovil neskoro a v skutočnosti chce zdržať Lisabon, kým ho Briti neodmietnu v referende,” napísal Pavol Szalai v denníku SME.

Absurdné žaloby na všetko možné, od výrobcov mikrovlniek, že neupozornili na nevhodnosť sušiť v nich domáce zvieratá, až po McDonald, že ich jedlo prekvapivo spôsobilo obezitu, boli doteraz špecialitou Američanov.

Z času na čas sa do programu slovenských filmových klubov – a výnimočne aj do „normálnych” kín dostane novší ruský film. Málokedy sklame, skoro vždy zaujme, niekedy vzbudí polemiku. V akom stave je vlastne súčasná ruská kinematografia? A aká miesto v nej majú ženy-režisérky?

Trikrát (aj) o tom, že Európska únia si vlastne vôbec nemusí robiť starosti s deficitom demokracie. Nič také ako demokracia sa totiž od nej očakávať nedá, tak aké deficity?

Český prezident Václav Klaus pred niekoľkými rokmi povedal, že na Schengene, teda na Európskej únii bez hraníc, nevidí nič mimoriadne skvelé. A že pokiaľ ide oňho, tak by si na tej medzištátnej hranici pokojne päť minút počkal, takže on sám vlastne Schengen nepotrebuje. Václav Klaus asi nechodieva vlakom. Išiel ním, pokiaľ viem, za posledné roky len raz, keď sa vydal na pohreb Lecha Kaczynského do Krakova, kam vlakom, na rozdiel od tých európskych štátnikov, ktorí leteli lietadlami, naozaj dorazil.

Na tohtoročnej Pohode vystúpi viac ako dvadsať skupín a interpretov z Veľkej Británie a Írska, medzi ktorými je zastúpených mnoho žánrov. Hoci prevažujú nové mená, nájde sa medzi nimi aj zopár "zaslúžilých umelcov".

"Dnes večer nie sú žiadne nové správy," povie moderátor a nasleduje pätnásť minút klavírnej hudby. Dnes nepredstaviteľné, ale stalo sa. Ako minulý týždeň pripomenula ČTK, pamätný "deň bez správ" nastal v rádiu BBC pred osemdesiatimi rokmi presne 18. apríla 1930 na Veľký piatok. Nešlo o žiadnu provokáciu, ani si redaktori svojvoľne neurobili veľkonočné prázdniny. Deň bez správ mal hneď niekoľko príčin. V skutočnosti to vlastne ani nebol deň bez dôležitých udalostí, začali sa napríklad nepokoje na území vtedajšej Indie, správy o nich sa však do redakcie nedostali včas.

Aj slovenská literatúra má niekoľkých autorov, ktorí zomreli v mladom veku, a tak nestihli rozvinúť svoje predpoklady. Jedným z nich je prozaik Ján Červeň. Ale jeho dielo, na rozdiel od iných, hoci zostalo torzom, pôsobí uzavreto a celistvo.

Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

Amália Babitz sa narodila roku 1909 v Deutsch Proben, teda dnešnom Nitrianskom Pravne. V tom čase bola dedina z 80 percent nemecká. Amália bola veľmi atraktívne dievča a napriek tomu, že bol o ňu medzi miestnymi mladíkmi značný záujem, zaľúbila sa do slovenského učiteľa z Prievidze Antona Horského a v roku 1934 sa zobrali. Mladomanžel učil na škole a okrem toho vyučoval hru na husliach. Tri roky po svadbe sa im narodilo dievčatko, neskôr chlapček. Manželia bývali v Prievidzi, ale Amália udržiavala úzky kontakt s milovaným Pravnom. Vyzeralo to, že ich šťastiu nič nestojí v ceste. Nad Európou sa však už sťahovali mraky.