Má povesť prísnej moskovskej intelektuálky, no pritom je milým človekom. Tvrdí, že ruské ženy sú oveľa silnejšie než ruskí muži. Nebojí sa Putina, lebo sa nebojí smrti. Najvýznamnejšia súčasná ruská spisovateľka Ľudmila Ulická.

Je máj, je lásky čas, „hrdliččin zve ku lásce hlas.“ Noční vlci už zaliezli do nor, neboli to nevinní motorkári na výlete, ale Putinova kohorta, ktorá kolíkovala cestu pre vojenské konvoje. Komu sa nepáči slovo kohorta, nech sa ide pozrieť na Putinovu bustu rímskeho imperátora v dedinke neďaleko Petrohradu, ktorú tam nainštalovali miestni donskí kozáci. Keďže boli aj takí, čo nestrkali hlavu do piesku a spanilú jazdu neprečušali, museli sa tí piati motorkári na hraniciach strategicky rozptýliť, alebo pricestovať vlakom, požičať si u nás motorky aj motorkárov a spoľahnúť sa na Slavíne na logistiku ruského veľvyslanectva.

Niekoľko rokov som žil v Moskve. Mal som ju rád, lebo je jedinečná, národnosti a kultúry sa tam miešajú rýchlejšie ako drahé drinky v nejednom snobskom bare. No kým Moskva sa ma snažila získať roky, urputne bojovala s mojimi zmyslami, Petrohrad u mňa triumfoval okamžite. Nemyslím teraz jeho architektúru, ktorá je väčšinou dielom západných architektov. Nenarážam ani na klišéovité porovnanie s Benátkami. Petrohrad zabodoval úchvatnou atmosférou.

Keď som pred dvoma rokmi opúšťala Káthmandu, moje srdce sa triaslo. Kedy sa sem vrátim? Uvidím ho ešte niekedy? Zazipsovaná v bunde až po uši som uháňala na motorke v noci, teplota okolo nuly. Stúpa Swayambhu nad mestom svietila, Buddhove oči sa do mňa zapierali.

Menšinová, no počuteľná skupina ekonómov zvykla upozorňovať, že tlačením peňazí centrálnou bankou pri kvantitatívnom uvoľňovaní dôjde k strate hodnoty peňazí. Naozaj?

Martin Rajniš je jedna z najvýraznejších osobností českej architektonickej scény. Posledných dvadsať rokov sa hlási k anarchizmu a vyznáva „prirodzenú architektúru“. Jeho názory sú veľmi vyhranené a mnohých poburujú. No stále je to legenda architektúry. Minulý rok získal v Paríži prestížne ocenenie nadácie Locus za výnimočný prínos k svetovej architektúre.

Chcel byť najlepším bubeníkom na svete, skoro prišiel o svoj život. Taký je príbeh mladého džezmena v americkom filme Whiplash, ktorý chcel despotickému učiteľovi dokázať, že na to má. No ako je to v skutočnosti. Čo všetko musí obetovať bubeník svojmu nástroju?    

Milí priatelia, jednou z najnezmyselnejších vecí na svete sú nákupy. Nesmelo dodávam, že teda asi iba pre mňa. Lebo život a svet sa neustále točí okolo „biznisu“, okolo predaja a nákupu. Vklady, zisky, straty, výnosy, percentá a rabaty. Človek z tohto kolotoča vystúpiť nemôže, ale môže mu to celé poriadne liezť na nervy. Mne to aj lezie. Čo mi už chcel kdekto predať volovín. Cez telefón mi ponúkali bambusové ponožky so striebornou špičkou. Chceli mi odsať tuk, nafúknuť pery, vylepšiť prsia, zmerať cievy aj cholesterol. Predajcov týchto obskúrností som odmietol, no hrýzlo ma svedomie.

Jednou z najdôstojnejších pripomienok 70. výročia oslobodenia Auschwitzu sa stalo vydanie knihy Elie Wiesela Noc v slovenskom preklade (Citadella, 2015).

„Dnes v noci nám to jaksi nešlo, / a tak mi Anča vraví k ránu: / „Počúvaj, tatko, miesto sexu / založme radšej novú stranu. Stranu má Jožo, Paľo, Béla, / či sme my horší ako oni? / Ty budeš výkonný podpredseda, /aj keď si zväčša nevýkonný. // O strana mia! / Únia, Aliancia... / Každý tú svoju vzýva. / Volič sa díva a zíva. / Ó, ako chutí / moc vo vlastnom hnutí! / Tomu sa na Slovensku / hovorí alternatíva.“