Za divočinou netreba v Ekvádore chodiť ďaleko. Je to malá krajina a všetko je blízko. Ja som si odskočila do Amazonského pralesa v rezervácii Yasuni. Ekvádor patrí medzi 17 biologicky najrozmanitejších krajín sveta. Doba ľadová tu nezničila niektoré rastliny a mikroorganizmy, ktoré majú pre svet veľkú hodnotu. Práve s týmto bohatstvom vedia narábať aj šamani kmeňa Waorani. Tí sa s civilizáciou dostali do styku ako posledný kmeň až v roku 1950, keď sa jedno dievčatko z pralesa dostalo do civilizácie a opísalo, ako žijú. Ešte aj ostatné indiánske kmene uznávajú ich bojové taktiky.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Opustila Banes, bolo horúce prašné ráno. V taške mala spodnú bielizeň a adresu príbuzných v Havane. Keď vlak prišiel na hlavnú stanicu, Cosita sa z hlboka nadýchla a naplnila pľúca vôňou mestského smogu, takého typického pre hlavné mesto. „Som na mieste, na La Placa,“ povedala si a cítila pocit víťazstva. O šesť mesiacov sa ocitne na stanici, na rovnakom mieste, s policajným záznamom a s taškou súčiastok z práčky.

Na čo asi myslí človek, keď mu ide o holý život? A na čo asi mysleli tí, ktorých nahnali do plynových komôr? A tí, čo boli vraždení, znásilňovaní, lynčovaní, zneužívaní, okrádaní...a na čo Anna Kudríková z Vítkova, keď uvidela, ako sa k nej plazí jej dvojročná dcérka Natálka, celá v plameňoch? A aké rozlišovanie medzi situačným a kauzálnym zlom, nábožensky, národnostne, etnicky, rasovo, politicky, ekonomicky, sociálne, geopoliticky motivovanou krutosťou? To iba my, v časoch mieru a relatívnej stability, dávame dohromady štatistiky, analyzujeme čísla a príbehy, vytvárame teórie a plánujeme laboratórne experimenty, kladieme si otázky, formulujeme a publikujeme odpovede.

Nedávno mal vo Flámskej opere v Antverpách premiéru Otello pod vedením slávneho Alberta Zeddu. Náš spolupracovník mal možnosť byť pri tom, zhodnotiť nové naštudovanie a zauvažovať o reflexii Rossiniho hudobného odkazu.

Štátne médiá chcú, aby sme začali zachraňovať stratené hodnoty. Podľa televíznych komentátorov sa má zodpovednosti ujať predovšetkým rodina, čiastočne školy, o vláde niet ani zmienky. Hovorí sa o zlých spôsoboch, hrubosti a nedostatku solidarity. O rozširovaní kradnutia, klamania a lenivosti. Keďže uplynulých 50 rokov mala na výchovu, vzdelávanie, médiá a kultúrnu produkciu monopol jedna strana, človek si musí položiť otázku: Kde sa nabrala všetka tá bieda?

Nazvať zlo nulovou empatiou sa mi zdá strašné. Baron Cohen redukuje zlo na empatiu, hoci kdesi v základe existuje nesmierne, nemerateľné, ako by povedal Goethe inkomensurabilné zlo. Neviem o ňom myslieť. Je zraňujúce, pri dotyku s ním tŕpne celé telo. Keď som bol vo veku, v ktorom môj starý otec zahynul v Osvienčime, pokúsil som sa vžiť do toho, čo cítil. Niežeby som si to nevedel predstaviť, existuje napokon množstvo svedectiev, ale vymykalo sa to mojej telesnej predstavivosti a vyvolávalo to vo mne nekonečnú bázeň.

Niet nad to, dobre sa porozčuľovať, poriadne a pritom bezpečne sa vytočiť. Zaručeným spôsobom takejto psychohygieny sú vzťahové seriály. Zväčša o pekných mladých ľuďoch, ktorí sa nedokážu vpratať do kože, lebo ak by sa vpratali, nebolo by o čom nakrúcať. A tak sa správajú ako nedospelí, nezrelí blbci, emocionálne dezorientovaní do tej miery, že neváhajú robiť rozhodnutia, o ktorých už vopred vedia, že sú zlé. Vlastne nie, nevedia, veď sú seriálovými postavami, a kto to kedy videl, aby sa ľudia v seriáloch správali tak, ako sa my správame v normálnom svete? Nikto, nikdy.

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.

Na otázku: Ako ste sa po novembri 1989 vyrovnali so svojimi nacionálnymi a internacionálnymi socialistami, ktorí v mene osobného prospechu a zvrhlej ideológie ubližovali ľuďom?, odpovedám za seba: Nevyrovnali! Nevedeli sme si predstaviť, že odsunieme tie masy kolaborantov, mlčiacich a ľahostajných svedkov všetkých tých svinstiev kamsi za plot alebo do kúta. A bolo to vôbec prakticky možné? Veď iba členov Komunistickej strany Československa bolo poldruha milióna. A čo príslušníci Hlinkových gárd, arizátori a všakovakí udavači? A aký mal potom ten váš november 1989 zmysel?, pýtajú sa.