Vedenie klubu ŠK Slovan Bratislava sa rozhodlo po zahanbujúcom vypadnutí v 1. predkole Ligy majstrov odvolať trénera Martina Ševelu a opäť ukázalo ako veľmi futbalu (ne)rozumie.

Už viac ako dvanásť rokov u nás platí zákon o osobnom bankrote. Aj napriek tomu si nie všetky dotknuté osoby, pre ktoré by mohol byť ideálnym riešením, neuvedomujú a nevedia, čo to všetko vlastne pre nich znamená, a aké výhody im z toho všetkého vôbec plynú.

Naše zdroje zvnútra hnutia mali informáciu, že Zlatica Kušnírová má kandidovať za nich v najbližších parlamentných voľbách.

Ak k rozprávaniu o mužoch – lebo v našom výbere sú najmä muži – niečo chýba, tak je to príbeh žien. Nielen tých, ktoré sa samy rozhodli pre konfrontáciu s režimom (Hana Ponická). Dôležité je spomenúť aj tie, ktoré sa medzi neprivilegované osoby režimu dostali vďaka svojmu partnerovi. Pre mnohé rodiny to bola najťažšia skúška, a nie všetky rodiny v nej obstáli.

Takmer dva a pol metra vysoký kríž na počesť padlých vojakov prvej svetovej vojny sa vypína ku kalifornskému nebu v chránenej oblasti Mohavskej púšte už 75 rokov. Lepšie povedané, vypínal sa.

Existujú knihy, ktoré sa stanú bestsellermi a patria k roku, kedy vyšli. O päť či desať rokov si na ne spomenú len pamätníci. Existujú však aj knihy, ktoré budú čítané rovnako vášnivo aj za desať-dvadsať rokov od prvého vydania a v knižniciach sa na ne bude čakať.

Uznávaný a nekompromisný newyorský filmový kritik Anthony Lane sa bol pozrieť v Osle na pesničkovú súťaž Eurovízie a napísal pre Newyorčanov o svojich zážitkoch zdrvujúcu osemstranovú esej. Dosť presne v nej identifikuje základné problémy európskej pop-music – ignoráciu anglo-amerických vplyvov a nedostatok profesionality. Je to fakt – v oblasti džezu nemá Európa, ba dokonca ani Slovensko problém akceptovať americké výdobytky a vďaka tomu sa aj vyrovnať špičkám, ale v pope vládne žalostný amatérizmus.

147, 148, 149, 150. Čísla na kandidátke SaS, ktoré sa vďaka krúžkom desiatok tisícov voličov dostali do parlamentu, sú podľa mnohých komentátorov nášľapovými mínami rodiacej sa štvorkoalície. Čo vlastne vieme o „Obyčajných ľuďoch“? Čo o nich vlastne vieme?

Stretnete sa s nimi všade. V každom menšom či väčšom iránskom meste sa na vás budú z plagátov, letákov, kresieb či obrovských mozaík na budovách pozerať tváre mladých mužov, ktorí opustili svoje domovy a vyrazili do samovražedného boja proti irackému susedovi.

Varšava je vlastne jeden veľký pomník. Varšavčanom, trochu sa medzi nich po tých desiatkach návštev poľského hlavného mesta tiež počítam, to už tak nepripadá. Ale ľuďom, ktorí sa sem prisťahujú, ako sa to stalo pred rokmi novinárke Agnieszke, to neujde.