Ukrajina je ako vo vývojke. Jej fotografia už má kontúry, aj keď je obraz ešte nejasný. Niektoré veci však už možno povedať s istotou. Na Ukrajine sa odohráva najväčší agresívny zásah do suverenity štátu za posledné štvrťstoročie a pokus o radikálnu zmenu povojnovej geopolitiky. Rusko sa vydalo na dráhu revizionizmu, ktorý nemá časové ohraničenie. Pod hlavičkou Nového Ruska siaha do obdobia Kataríny Veľkej, ale aj do čias Kyjevskej Rusi. Na rozdiel od nemeckého revizionizmu, ktorý bol územným výsledkom porážky v prvej svetovej vojne, dnešný ruský revizionizmus je výsledkom vnútornej implózie komunistického systému, ktorého dôsledkom bol aj rozpad Sovietskeho zväzu a vznik Ruska po Janajevovom pokuse o puč v auguste 1991.

Hoci sa Carmen (van Walraven-de Rue), Marta (Walraven) a Tamara (Vicenová) už z princípu nikdy nemôžu stretnúť, sledovať ich rozhovor by bolo nesmierne zaujímavé. Sú totiž tou istou osobou. Dcérou mafiána, vdovou po mafiánovi, mafiánkou z donútenia, popritom milujúcou zodpovednou matkou, ktorá sa stala obeťou veľmi nešťastných okolností.

Počujte rozsudok českého okresného súdu: odsúdený dostáva jednomesačnú podmienku a k tomu povinnosť poslať úradníčke „kyticu s nepárnym počtom čerstvých červených ruží v množstve najmenej 15 kusov" a list s vetou „správal som sa ako hulvát, za čo sa Vám veľmi ospravedlňujem".

Je tomu takmer šesťdesiatsedem rokov, čo som opustil svoju vlasť. Za celý ten čas ma osud mojej krajiny a môjho národa mnohokrát zaujal, mnohokrát mi kvôli nemu zovrelo srdce.

Keď sa povie nemecký zmysel pre humor, je to, ako keby sa povedalo česká štedrosť, ruská abstinencia či slovenská irónia. Nejde o úplný nezmysel, ale kultúrne stereotypy nám velia, aby sme boli minimálne obozretní. Lebo niečo na tom asi bude. Niežeby sa Nemci nevedeli smiať, Česi nepozerať na ceny, Rusi nepiť a Slováci nerozumeli, ale nebudú to ich najsilnejšie stránky. Nemcom veľmi do smiechu nie je, a ak áno, je to taký stoický smiech, odmeraný, blahosklonný, smiech, ktorý je výrazom poznania, že sa niet veľmi čomu smiať.

Ruská invázia na Kryme je najväčším konfliktom tretieho tisícročia v Európe. S kolegom Tomášom Prištiakom sme minulý týždeň priamo na mieste sledovali, ako ho vidia miestni Rusi, Ukrajinci a Tatári. Svet sa pre tento polostrov ocitol na pokraji globálneho konfliktu.

Všetci si mysleli, že som sa zbláznila, keď som vravela že budem rodiť v Rusku. Každý si predstavuje plesnivé chodby, nadutý personál a riziko infekcie. No divili by sa. Moskva má možnosti pre všetkých. A keby som musela nájsť jedno slovo, ktorým by som túto skúsenosť zhrnula, znelo by „подарок” – darček. Rusi sú darčekmi totálne posadnutí. Áno, ten odutý, mrzutý národ, ktorý do vás drgá v metre, kde tehotnej žene nikto nepodrží dvere, ale tresne jej ich rovno do ksichtu, kde v obchode sa na vás tak osopia, že vám nabehne husia koža, tak títo istí ľudia sa zmenia na bezodnú obdarúvaciu studňu, keď sa naskytne príležitosť.

Poliakmi pohŕdal Dostojevskij či Puškin, Rusmi Mickiewicz aj Conrad. Neexistuje trvalejšie a vášnivejšie napätie medzi dvoma slovanskými národmi.

Dnes sa už veľmi nezamýšľame nad tým, ako a komu prišla na myseľ tá uletená myšlienka povýšiť obyčajnú prípravu jedla na umenie. Vysoká kuchyňa, samozrejme, vznikla vo Francúzsku. A nebolo to ani tak dávno, ako sa mnohým môže zdať.

Hosťami boli: Tomáš Klvaňa, New York University Daniel Bútora, exriaditeľ slovenskej redakcie RFE Roman Joch, exporadca Petra Nečasa Pavol Hardoš z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť