Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Maďari nepatria k Rusom

.john Lukacs .časopis .klub

Je tomu takmer šesťdesiatsedem rokov, čo som opustil svoju vlasť. Za celý ten čas ma osud mojej krajiny a môjho národa mnohokrát zaujal, mnohokrát mi kvôli nemu zovrelo srdce.

Maďarskou politikou som sa však nezaoberal a nepísal som o nej. A zrejme by som to nemal robiť ani teraz, keď mám deväťdesiat rokov. Napriek tomu ma k tomu niečo núti. Premýšľal som o tom najmenej dve dlhé zimné noci a napokon ma k tomu primala rusko-maďarská dohoda o Paksi (dohoda sa týka rozšírenia jadrovej elektrárne v centrálnom Maďarsku s cieľom zdvojnásobiť produkciu, dohodu podpísali začiatkom tohto roku Viktor Orbán a Vladimír Putin, pozn. red.).
Maďarské noviny mi nechodia, maďarské časopisy sa mi dostanú do rúk len zriedka. Každé ráno si na chvíľku otvorím internetové stránky denníka Népszabadság, pokiaľ viem, číta ich mnoho Maďarov. Preto tento článok píšem práve do tohto listu, azda sa vďaka tomu dostane aspoň k niekoľkým stovkám čitateľov.
Súčasný pán premiér mi roky venoval svoju pozornosť a poctil ma tiež svojim priateľstvom. Napriek tomu považujem za svoju povinnosť adresovať svoj názor prostredníctvom tohto článku práve jemu.
Je to už dávno, vyše dvadsať rokov, čo poznám Orbánove svetonázorové tendencie. Mám pocit, že už pred rokom 1989 pociťoval voči takzvanému Západu, voči západnej Európe a Anglicku, akúsi nevôľu. Teraz ale dospel k hraničnej čiare.
Nesúhlasím priveľmi s tými, ktorí hovoria a špekulujú o hospodárskych dopadoch jadrovej elektrárne v mestečku Paks o tom, či bude elektrický prúd o desať rokov lacnejší, alebo drahší, keď bude táto investícia (ak vôbec) dokončená. Milí moji Maďari, nikto to dnes nemôže vedieť, a keby sme to aj vedeli, nie je to podstatné. Ani trochu totiž na tom nezáleží. Osud, charakter a podstata určitej krajiny určite nie je hospodársky detail. Podstata štátu je tvorená tým, kto sme a kam patríme.
História sa príliš neopakuje, a to ani história národov. Ak, tak len výnimočne a v malej miere. A úplne najmenej sa mení povaha človeka. Práve to bude v budúcnosti zrejme tým najväčším problémom maďarského národa. Nemyslím len na otázku nedostatočného sebavedomia Maďarov, aj keď to tiež, ale najmä na to, kto sme, kam patríme a kam smerujeme.
Náš veľký kráľ svätý Štefan bol nielen jedinečným svätcom, ale aj veľkým štátotvorcom.  Pred viac ako tisíc rokmi boli takmer celé Karpaty obklopené obrovskou gréckovýchodnou Byzantskou ríšou. Keby sa bol Štefan rozhodol primknúť radšej k nej, zaistil by si tým bezpočet krátkodobých výhod. On to však neurobil a vybral si rímske kresťanstvo, pápežského vyslanca, západnú manželku, skrátka „Európu“, aj keď tento pojem vtedy ešte neexistoval. Táto Štefanova voľba formovala podobu maďarského kresťanstva tisíc rokov. A my by sme mu za to mali byť mimoriadne vďační.
Západné štáty pre nás mnohokrát v dejinách neurobili nič alebo len veľmi málo. Napriek tomu, ak si vybrali maďarskí vodcovia čas od času „Východ“, ukázalo sa, že takmer vždy z toho bola katastrofa. Ani pôvodcom a podstatou tyranie v nedávnej minulosti nebol komunizmus, ale ruská okupácia. Sám veľký Churchill na konci strašnej druhej svetovej vojny, keď mu bolo jasné, že Rusi obsadia celé Maďarsko, opakovane a bohužiaľ nadarmo Rooseveltovi pripomínal, že Maďarsko nepatrí do východnej, ale do strednej Európy. V roku 1956, aj v roku 1989 Maďari Východ masovo odvrhli.
Akú odmenu môžeme očakávať od veľkoruskej ríše? Žiadnu. Gróf István Széchenyi aj Lajos Kossuth to vedeli. Rusov treba uznávať a treba si ich ctiť, ako to robia naši vzdelaní fínski príbuzní, ale my nepatríme k Rusom. Primknutie sa k Rusom nemôže stáť nikdy v centre našich snáh. Majme v úcte všetko, čo dosiahli, všetkých ich veľkých umelcov, ale maďarský duch, maďarský intelekt, duch maďarského umenia a vzdelanosti sú západné. Nie ruské, a samozrejme, ani americké. Napriek ich veľkosti k nám neprehovára ani Tolstoj, ani Dostojevskij, ale Dante, Shakespeare, Pascal, Goethe, Tocqueville. Západ bol pre nás často naším krížom, ale musíme ho niesť, pretože je pre nás aj našou hviezdou. Rešpektujme našich veľkých ruských susedov, ale nesmieme sa im prispôsobovať a otáčať sa ich smerom, pretože by to mohlo byť na dlhý čas  naším bremenom, čo by bolo Maďarsku na škodu.
Od roku 1989 sme sami zodpovední za to, čo si zvolíme, čo činíme a čo si myslíme. Maďarská povaha a duch nemôžu byť východné. Prastará latinská omša sa končí slovami: Pax Vobiscum! Pokoj s vami! Teraz však zvolajme Pax Nobis! Pokoj nám!

Autor je americký historik, prednášal na početných unverzitách v USA aj v Maďarsku. V slovenskom preklade vyšli jeho knihy Demokracia a populizmus. Strach a nenávisť (Kalligram, 2006), Jún 1941. Hitler a Stalin (Kalligram, 2008).

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite