Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Keď hovoríme o dobrom vzdelaní a o vplyve ľudí s prestížnymi školami na túto spoločnosť, nemôžeme obísť MGIMO. Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov bol do začiatku 80. rokov jedinou prestížnou vysokou školou, ktorú mohol ambiciózny a talentovaný študent zo socialistického Československa absolvovať. Záujem bol veľký, a zďaleka nestačilo mať dobré študijné výsledky. Na MGIMO bolo treba mať aj bezchybný ideologický profil. Stačil napríklad jeden emigrovaný príbuzný alebo otec vylúčný zo strany či veriaca mama – a študent nemal šancu. Časť študentov bola navyše vychovávaná v Moskve na špeciálne účely tajných služieb.

FILM O mladých rodičoch 2 (Réžia: Adam Hanuljak, SR, 2012) Slovenský dokumentarista Adam Hanuljak (1980) nakrútil, napríklad, snímku Chránené územie o americkom turné Divadla z Pasáže. V roku 2006 natočil film O mladých rodičoch – spoznali sme jeho prostredníctvom niekoľko celkom mladých mám a otcov zo Slovenska, Česka, Rumunska a Fínska. Páry či jednotlivci to boli dosť rozdielni a boli na začiatku svojej rodičovskej cesty.

Pri vyslovení mena Manchester sa mi vždy objavia v mysli moje hnedé menčestrové nohavice, ktoré som na prelome svojho detstva a puberty nemal veľmi rád. Boli niekde na polceste medzi vysnívanými poriadnymi džínsami a nenávidenými tesilkami, ktoré môj otec považoval za slušné oblečenie, hodné mladého muža. Džínsy označoval za pracovné oblečenie honcov dobytka a za nohavice, v akých sa do slušnej spoločnosti jednoducho nechodí.

Päť dní v týždni pracuje na úrade práce, cez víkend oddychuje a píše knihy. Blízka mu je literatúra úzkosti a strachu, jeho kniha V mene otca získala Cenu Anasoft litera za rok 2012. Spisovateľ Balla.

Stretli sme sa v detskom oddelení Malokarpatskej knižnice v Pezinku. Keď rozdala čitateľské preukazy veselej skupine prvákov, rozprávala nám o detstve, o otcovi Vincentovi, o práci, novinách a písaní, o knihách, o Bohu. Spisovateľka Veronika Šikulová.

Přestože se jmenoval Ivan Martin Jirous, nejznámější byl pod přezdívkou Magor. Devátého listopadu uplynul rok od smrti tohoto velkého básníka, kunsthistorika a kritika, především ale otce našeho undergroundu, a bohužel také mnohaletého vězně bolševických kriminálů.

Katechizmus ma učil farár Hromník. Starý pán v starom byte na Námestí Svätej Anny, vtedy to bolo námestie najsvätejšieho Gottwalda, zvláštne, že nikdy to námestie po ňom nikto nevolal. Typovo by sa pán Hromník hodil do Mena ruže. Aj som sa ho trochu bál, ale občas ukázal aj prívetivú tvár a spomínam na neho ako na dobrého človeka. Pred svadbou nás mal na starosti páter Hubert. Starý mních v Pezinku. Úžasný muž. Celý život v kláštore, ale akoby poznal tajomstvá života v celej jeho šírke. Bohoslužbu na našom festivale má už tri roky na starosti otec Antonio. Anton Srholec. Zázračný muž.

Jozef Gabčík bol podľa príbuzných vždy dobrodruh. Práca na poli ho nebavila, čo sa nepáčilo jeho otcovi. Malý Gabčík vraj pred bitkou často utekal do hory, kde aj prespával.

Rozhovor s Heiderom Heydrichom (78), synom zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha, ktorého presne pred 70 rokmi zlikvidovali československí parašutisti. Rozhovor sme viedli prostredníctvom e-mailu.