Cítime sa ako v siedmom nebi, keď sa dotýkame komunikačných vecičiek Steva Jobsa, tohto syna sýrskeho otca. No to sýrske peklo na zemi sa nás akoby nedotýkalo, nech sa tá vojna komunikuje hocijako. Netankujú nás civilisti zabití vládnymi tankami. Nepočujeme krik zajatcov popravených hrdlorezmi rebelov. Neunášajú nás ani správy o nevinných obetiach sýrskych kriminálnych gangov. Pretože nie vždy sa za ne podarí rodine zaplatiť státisícové výkupné.

„herečka, speváčka a spisovateľka Dorota Nvotová…” čítam na začiatku každého článku o mne. Toto sú definície, ktoré by ma mali vystihovať. Najviac sa vždy zahanbím pri slove speváčka. Pretože spievať neviem. Vždy som si myslela, že spievam, lebo mi príde blbé, že by mal niekto iný spievať hudbu a texty, ktoré píšem ja, zo svojej duše, o svojom svete. Robí to aj Lucia Piussi a robí to dobre, aj keď tiež nevie spievať. Robí to aj Nick Cave aj Randy Newman a aj môj otec Jaro Filip.

V čase uzávierky tohto čísla 30-ročný Krupinčan Jozef Ličko už 70 dní nesmel opustiť africký Čad. Stavebná firma jeho otca a strýka tam stavia futbalový štadión.

Paul Auster vstúpil do literatúry v roku 1982 memoárom Vynález samoty. O tridsať rokov neskôr vydal ďalšiu knihu spomienok Zimný denník. Kým Vynález samoty sa týkal jeho otca, Zimný denník je autobiografický.

Slovenský spisovateľ Balla vyhral s novelou V mene otca literárnu cenu Anasoft litera. V knihe sa venuje rozkladu rodinných a manželských vzťahov, čo nám chce svojím dielom povedať?

Violončelista a duchovný otec festivalu komornej hudby Konvergencie Jozef Lupták hovorí, že najradšej hrá na pódiu s ľuďmi a najviac neznáša administrovanie okolo projektov, ktoré iniciuje, a potom ich musí ťahať. Podľa očitých svedkov má však na organizovanie talent.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Keď hovoríme o dobrom vzdelaní a o vplyve ľudí s prestížnymi školami na túto spoločnosť, nemôžeme obísť MGIMO. Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov bol do začiatku 80. rokov jedinou prestížnou vysokou školou, ktorú mohol ambiciózny a talentovaný študent zo socialistického Československa absolvovať. Záujem bol veľký, a zďaleka nestačilo mať dobré študijné výsledky. Na MGIMO bolo treba mať aj bezchybný ideologický profil. Stačil napríklad jeden emigrovaný príbuzný alebo otec vylúčný zo strany či veriaca mama – a študent nemal šancu. Časť študentov bola navyše vychovávaná v Moskve na špeciálne účely tajných služieb.

FILM O mladých rodičoch 2 (Réžia: Adam Hanuljak, SR, 2012) Slovenský dokumentarista Adam Hanuljak (1980) nakrútil, napríklad, snímku Chránené územie o americkom turné Divadla z Pasáže. V roku 2006 natočil film O mladých rodičoch – spoznali sme jeho prostredníctvom niekoľko celkom mladých mám a otcov zo Slovenska, Česka, Rumunska a Fínska. Páry či jednotlivci to boli dosť rozdielni a boli na začiatku svojej rodičovskej cesty.

Pri vyslovení mena Manchester sa mi vždy objavia v mysli moje hnedé menčestrové nohavice, ktoré som na prelome svojho detstva a puberty nemal veľmi rád. Boli niekde na polceste medzi vysnívanými poriadnymi džínsami a nenávidenými tesilkami, ktoré môj otec považoval za slušné oblečenie, hodné mladého muža. Džínsy označoval za pracovné oblečenie honcov dobytka a za nohavice, v akých sa do slušnej spoločnosti jednoducho nechodí.